Nomádka

Aké to je cestovať po svete a pracovať bez „svojej“ stoličky v nejakej kancelárii? Porozprávala mi Patrícia Holíková, mladá žena s ideálmi ľúbiaca literatúru. Vyštudovaná právnička dnes vedie malé prekladateľské štúdio. A má čo povedať. Aj povedala. A nielen o Kolumbii…

Uvedenie do deja: Zrodila sa prekladateľka.

Po skončení školy, v roku 2018, si vraj mala namierené do Toronta, kde si už mala dohodnutú stáž v oblasti medzinárodného práva, ktoré si aj vyštudovala. Čo zapríčinilo, že do Toronta si napokon neodletela?

V Kanade som bola na výmennom pobyte v Montreali. Na konci pobytu som stretla môjho budúceho priateľa. Bolo to intenzívne, plánovali sme spoločnú budúcnosť, preto Toronto. No po niekoľkých rokoch sme sa rozišli. Do Toronta som teda neodletela z osobných dôvodov. 

To bol rok 2018, pre mňa prelomový. Ukončila som tiež štúdium, aktivizovala sa v rámci občianskej iniciatívy Za slušné Slovensko v Prahe.

Keď spomínaš aktivizmus, nedá mi nespýtať sa. Je pre Teba aktivizmus ako taký dôležitý?

Áno, určite. No i počas neho som sa stretla s farizejstvom. Ja som sa rozhodla priložiť ruku k dielu, lebo som cítila, že tak musím urobiť. Nebol za tým žiadny iný motív – mala som sa predsa sťahovať do Kanady. Nepotrebovala som to robiť zo zištných dôvodov, aby som sa na základe tejto skúsenosti niekam „upratala“. Zistila som však, že veľa ľudí sa zapája do týchto aktivít, ako to pekne povedať, z nesmierne svetských dôvodov… V tom vidím problém, lebo potom sa spoločensky točíme v jednom kruhu a chýbajú nám elity- lídri či líderky, s vierou aj v iné veci než len moc, sláva a peniaze. Aj tie sú dôležité, ale sú tými najpodstatnejšími “hodnotami”?

Bola to teda skúsenosť, ktorá Ťa prekvapila. Aké pocity v Tebe vyvolala?

Veľké sklamanie ideálov mladého človeka…

Rozumiem. Posuňme sa od tejto “odbočky” ďalej. Dnes pôsobíš ako prekladateľka. Ako a kedy si sa dostala k prekladom?

V Sučanoch som chodila na bilingválne gymnázium. Práca so slovom ma vždy bavila, písala som i básne, blog. História bol môj obľúbený predmet, počas leta na gymnáziu som si našla prácu v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Vedúci mi zveril preklad nejakého textu do angličtiny. Veľmi ma potešilo, keď mi povedal, že môj preklad je lepší ako od profesionálneho prekladateľa. A povzbudilo ma to. A hoci nemám vyštudované prekladateľstvo, prekladanie so mnou zostalo. Popri práve som v Prahe študovala ešte bakalárske štúdium angličtiny a francúzštiny (učiteľstvo). 

A si úradnou prekladateľkou.

Áno. Skúšku som zložila bez problémov. A takto zúročujem aj moje právnické vzdelanie.

Chcela som sa Ťa pôvodne aj spýtať, či nedostávaš otázku, či Tvoje štúdium práva nebolo zbytočné, keďže sa právu nevenuješ.

Tú otázku dostávam bežne. Priznám sa, nemám ju rada. V prekladateľskej praxi aj v bežnom či podnikateľskom živote sa však moje vzdelanie často ukazuje ako užitočné. 

V tejto súvislosti mi je ľúto, že si staviame pomyselné múry. Také to prílišné škatuľkovanie a linajkovanie budúcnosti. Zdá sa mi, že v Prahe to bolo trochu otvorenejšie ako na Slovensku. Bolo viac bežné, že niekto začal študovať po pár rokoch praxe, iný vyskúšal viaceré školy alebo zamestnania, kým našiel to, čo mu vyhovovalo. 

V mojom ponímaní je každý moment našej existencie pozvánkou zrodiť sa, transformovať či ožiť. Každý moment je poľom nekonečných možností. Slobodou „tvoriť“ seba samého. A presne takýto život ma zaujíma.

V mojom ponímaní je každý moment našej existencie pozvánkou zrodiť sa, transformovať či ožiť. Každý moment je poľom nekonečných možností. Slobodou „tvoriť“ seba samého. A presne takýto život ma zaujíma.

Nomádkou v Kolumbii.

Počas zimnej školy prekladu  2024 v Banskej Bystrici i na webe si zdieľala svoju skúsenosť z karantény v Kolumbii. Aký bol dôvod Tvojej cesty do tejto krajiny Južnej Ameriky? Dovolenka?

Ako som už spomenula, rok 2018 bol pre mňa zlomový. Keď som nemala školu, lietala som do Montrealu, popritom som prekladala a v Prahe študovala na dvoch vysokých školách. Bola som dosť zaneprázdnená a domov na Slovensko som chodila málo. Úprimne, v mojom najužšom okruhu priateliek a priateľov vtedy nebol nikto zo Slovenska. A potom prišla tá vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vtedy som si povedala, že toto je už naozaj príliš… Lebo bez ohľadu na to, či na Slovensku budem žiť alebo nie, vždy to bude moja rodná krajina. Preto som sa zapojila do iniciatívy Za slušné Slovensko v Prahe.

Ukončila som teda štúdium, čo samo osebe znamená stres. Prišiel však nepríjemný rozchod, žiadne sťahovanie do Kanady sa nekonalo. Zároveň som cítila, že môj čas vtedy v Prahe vypršal. Bolo to ťažké obdobie. Nevedela som príliš čo a kam. Do Južnej Ameriky som vždy chcela vycestovať. A tak som sa tam vybrala. Sama, s počítačom, s minimálnou španielčinou.

Počas prvej cesty bola Kolumbia posledná krajina na mojom cestovateľskom zozname. Očarila ma a potom som sa tam vrátila v roku 2020. Mala som tam stráviť dva a pol mesiaca. Lenže týždeň pred plánovaným odletom zatvorili hranice a ja som sa ocitla “uväznená” v kolumbijskom Karibiku.

V Kolumbii si napokon strávila takmer desať mesiacov. Nebola možnosť dostať sa domov skôr?

Bola tam možnosť repatriačných letov. Len nastal hrozný chaos. Repatriačné lety boli z Bogoty, ja som bola v tom čase v Karibiku. Kolumbia je obrovská krajina, dostať sa do Bogoty po zemi trvá dva dni. Ďalším problémom bolo, že nebolo vôbec jednoduché zohnať letenku. Česi mali nejaký repatriačný let zadarmo, no bol plne obsadený. Slovensko v Kolumbii ani nemá ambasádu. Nakoniec sa mi predsa len podarilo kúpiť predraženú letenku. Keď hovorím predraženú, mám na mysli asi trikrát drahšiu ako bežné komerčné lety. Skončilo to tak, že sme prišli na letisko a skončili sme… Boli tam už bezpečnostné zložky so samopalmi, všetky lety boli zrušené. 

Spomínala si, že si bola v Karibiku. V akom meste?

V piatom najväčšom kolumbijskom meste – Cartagena de Indias. Je to krásne historické mesto. Kedysi uzol obchodu s otrokmi. Mne sa tam veľmi páčilo, hoci sa nevedelo, čo bude…

Najskôr čisto pragmatická otázka. Z čoho si tam žila?

Bola som digitálnou nomádkou. Moja práca teda nebola viazaná na miesto môjho pobytu. Primárne som prekladala. No venovala som sa aj iným veciam ako tvorba reklamných textov, prieskum trhu, a pod. Vyžila som v pohode.

A kde si bývala?

Najskôr v malom rodinnom hosteli v rybárskej osade, potom v malom hoteli už priamo v Cartagene. Neskôr som si prenajala byt v luxusnej vežiakovej časti nad oceánom na 36. poschodí. Nájom nebol nízky ale reálne asi pätinový ako by bol bežne. No najmä, na tých plážach dole nikto nebol. Žiadni turisti. A dokonca aj málo domácich, lebo bol prísny zákaz vychádzania. Mala som prísny denný režim. Veľa som cvičila jogu, pracovala, projektovala som si plány do budúcnosti.

Nebolo to „na hlavu“? Uviaznutá v cudzej krajine, bez rodiny, nevedela si, ako dlho tam budeš…

Mňa to vlastne bavilo. Bolo to jedno zo zatiaľ najkrajších období môjho života. 

Strach. Nebála si sa?

Strach si treba uvedomiť a čeliť mu.

Aký bol Tvoj život so zákazom vychádzania a bez sociálnych kontaktov?

Zákaz vychádzania som brala kreatívne (Smiech). Bol viazaný na posledné čísla dokladu. A ja som používala aj pas, aj občiansky, aj vodičák. Dokonca i kartičku poistenca. Len som už možno pútala pozornosť, že som bola stále vonku… (Smiech.)

Skamarátila som sa so všetkými recepčnými z budovy. Tiež so susedkou Venezuelčankou, susedom Američanom.

Známi neznámi?

Áno, tak nejak. Napríklad aj môj taxikár. Bola som na diaľku v kontakte len s pár najbližšími ľuďmi. Celkovo by som môj pobyt nad oceánom označila ako bytostný. Hoci sa tak nedá žiť celý život, ale… samota, nie osamelosť, vie byť zdrojová. Mám pocit, že na to občas zabúdame. 

Zaujal ma ten Tvoj taxikár. Mohla by si o ňom povedať niečo viac?

Bol to starý pán, ktorý nikdy nevyšiel zo svojho okresu. Nerozumela som mu až tak dobre, lebo veľmi šušľal a hovoril tým ich pobrežným prízvukom. Stále sa veľmi smial. Aj som uvažovala, či náhodou nemá vypité. No na ten rozhovor nikdy nezabudnem. Hovoril mi: „Vy Európania, Vy ste ešte horší ako Američania. Z nich ide aspoň dáka energia. No Vy…Vy máte vlastne všetko, no aj tak ste stále nespokojní. A Vaše najkrajšie ženy vyzerajú ako niekto, kto by v čase vojny isto neprežil…”

„Vy Európania, Vy ste ešte horší ako Američania. Z nich ide aspoň dáka energia. No Vy…Vy máte vlastne všetko, no aj tak ste stále nespokojní. A Vaše najkrajšie ženy vyzerajú ako niekto, kto by v čase vojny isto neprežil…”

Zaujímavý príklad, ako sa ideál krásy môže meniť so zemepisnou šírkou, však?

Presne. Európske ženy sa často snažia vyzerať útlo a to aj vtedy, keď na to nemajú fyziológiu…

Ako teda pokračoval  „Tvoj” rozhovor s taxikárom?

Pýtala som sa ho: „Nevadí Vám, že ste nikdy neboli niekde ďalej?“ Jeho odpoveď bola: „ A načo by som niekde inde chodil? Tu mám more, tam hory, mám tu rodinu. Večer hráme bingo na terase…“ Išlo z neho veľa radosti. Určite sa vie aj rozčúliť. Vyzeral vlastne ako taký typický Kolumbijčan. Bežne je tam už veľa turistov, takže sa veľmi neotvárajú. No keď sa vám podarí sa s niekým zblížiť, sú veľmi fajn. A mne sa zdá, že viac žijú podstatu veci. V tom taxíku bola taká pohoda. Ako u nás počas Vianoc. Až na to, že tie sú len raz v roku…

Vedela by si pomenovať, čím to bolo, že si sa v Kolumbii tak dobre cítila?

Pokoj, samota a výhľad na oceán. Ten vzduch… Každý deň úžasný a pritom zakaždým iný východ a západ slnka… Bola to taká moja svätyňa v Karibiku. Cítila som sa tam byť v kontakte sama so sebou. Dokonca by som povedala, že som bola blízko Bohu/životu. Ukázala sa mi cesta, ako pokračovať. Napokon som sa nevrátila do Prahy, ale rozhodla sa vrátiť na Slovensko. Nápady odtiaľ sú pre mňa dodnes zdrojové. 

Ten kolumbijský temperament, plnosť prežívania dňa… Je to ako keď prestrieš na stôl nový čistý obrus. A ja som si uvedomila, že to môžem vedome robiť i v mojom „európskom“ živote… Len si to pripomínať.

Nový začiatok.

Áno.

Aká je vlastne Tvoja Kolumbia?

Výborné počasie, temperamentní obyvatelia. Aj keď Kolumbijčania sú špecifickí v tom, že oni popri tom temperamente majú v sebe aj istú melanchóliu. V kombinácii s večným optimizmom v prístupe k životu. Kto má rád spisovateľa Gabriela José García Márqueza, presne vie, o čom hovorím. On bol costeño,  človek z karibského pobrežia.

Kolumbijčania nežijú tak výrazne v konceptuálnom svete ako my. Čo sa týka denného prežívania, sú jedným z najšťastnejších národov na svete. 

Všimla som si, že na svojom blogu upriamuješ pozornosť práve na fakt, že Kolumbijčania patria k najšťastnejším ľuďom na svete…

Áno. Na prvý pohľad to môže byť prekvapivé. Ja osobne som mala som možnosť zažiť aj Kanadu. Je to skvelá krajina, príjemná na život. No Kolumbia má takú špecifickú dobrú energiu. Neviem, ako inak by som to ešte vyjadrila… 

Samozrejme, ani zďaleka to nie je ideálna krajina. Je v nej veľká chudoba, stredná vrstva je minimálna. Veci sa tam menia aj päťkrát v priebehu dňa. Ale určite podľa mňa neplatí, že sú chudobní pre to, aký spôsob života majú. To nie. Kolumbia je bohatá na nerastné suroviny, čo je vlastne jej prekliatie. Môžeme to teraz vidieť aj na príklade Ukrajiny. Tiež Venezuely.

Napriek tomu si myslím, že ich prístupom k životu by sme sa mohli inšpirovať…

Ako?

Napríklad i tak, že si doprajeme drobné neresti bez výčitiek svedomia, ako sa prejavia na našom krvnom obraze. (Úsmev.) Veď i tak nikdy nevieme, čo na nás „čaká za rohom“. Človek nie je len telo, mechanický stroj. Večné obavy nás len vyčerpávajú a myslím si, že nikoho z nás to neustále strachovanie sa nebaví. Kolumbia je pre mňa krajina, ktorá žije naplno.

Večné obavy nás len vyčerpávajú a myslím si, že nikoho z nás to neustále strachovanie sa nebaví…

Čo ďalšie si sa dozvedela o Kolumbii počas Tvojho vynúteného pobytu?

Kolumbijčania prežívajú svoje emócie do hĺbky. A to nielen tie pozitívne… Sú aj veľmi zmysloví – vône, farby, mať krásne vlasy, žiariť. Kvalitné materiály oblečenia. Patria k tomu však aj, vďaka plastickej chirurgii, predimenzované postavy. 

Bájne Eldorádo (poznámka autorky – mesto bájneho zlatého juhoamerického panovníka) bolo údajne práve na území Kolumbie. 

Kolumbijská španielčina je veľmi pekná.

Tá schopnosť Kolumbijčanov vychutnať si to, čo práve je, podľa mňa súvisí aj s tým, čo prežili za Escobara (poznámka autorky – kolumbijský narkobarón). Celkovo mali naozaj pohnutú históriu. Pred dvadsiatimi rokmi sa utekalo z Kolumbie do Venezuely. Lebo Venezuela bola prosperujúca krajina a v Kolumbii sa mastili medzi sebou guerilly – (poznámka autorky- ozbrojené skupiny)

Je dnešná Kolumbia už bezpečnou krajinou?

Určite áno. Zóny, v ktorých sa bežne pohybuje západniar, sú bezpečné. Pokiaľ sa, samozrejme, nerozhodne vycestovať do tropického pralesa, kde trénujú guerilly…

Rada by som ale upriamila pozornosť na skutočnosť, že Kolumbia je zároveň krajinou, ktorá svetu dala Gabriela Marquéza a Botera (poznámka autorky – Botero: maliar a sochár). Pre oboch je typická práca so symbolom, ktorý ale nie je samoúčelný. A preto keď na konci éry Escobara chceli znovu postaviť mesto Medellín na nohy, tak presne v tej ulici, v tej budove, kde sa schádzali drogové gangy, prípadne kde niečo vybuchlo, tak tam inštalovali niečo veľké. Aby sme nezabudli a aby sme si stále pripomínali, že sme sa z toho dostali. „Salimos“. Doslovný preklad“ – vyjdeme z toho.” Jediná cesta ako z toho vyjsť je cez to prejsť.

Častokrát v tejto súvislosti uvažujem nad Slovenskom. Mám pocit, že náš najväčší spoločenský smog alebo hmla je z toho, ako spomína aj Radičová vo svojej knihe rozhovorov s Ľubou Lesnou – Krajina hrubých čiar, že u nás sa urobí tá hrubá čiara a chýba reflektujúca diskusia. Takto sme nereflektovali napríklad, kto arizoval majetky Židov u nás počas druhej svetovej vojny. O období ŠTB ani nehovorím…

Nechcela by si tam žiť dlhodobo?

Na staré kolená. 

Aké najcennejšie poznanie si si z Kolumbie priniesla?/ Vrátila si sa domov zmenená?

Povedala by som, že „od Kolumbie“ sa o seba menej bojím. Ten strach akoby bol nám ženám daný do vienka. Alebo je to možno aj sociálnou formáciou, neviem… V každom prípade som asi viac odhodlaná. I keď ja som presvedčená, že vnútornú silu i odvahu nenadobúdame, len sa na ňu rozpomíname…

Tiež som sa začala asi viac prejavovať. Veď aj Kolumbijčania sa dosť prejavujú. (Smiech.)

I keď ja som presvedčená, že vnútornú silu i odvahu nenadobúdame, len sa na ňu rozpomíname…

Rada by som sa vrátila k tomu nomádstvu ako takému. Myslím, že Kolumbia nebola prvou krajinou, v ktorej si fungovala ako digitálna nomádka, však?

Ja som tak fungovala aj predtým. Napríklad, keď som cestovala do Montrealu alebo som odišla aj niekam inam napríklad len na dva týždne. Pracovala som v co-workingových (poznámka autorky – zdieľaných) priestoroch. 

Inšpiroval Ťa niekto konkrétny pre tento životný štýl alebo si primárne chcela cestovať a práca nomádky Ti na cestovanie mala pomôcť zabezpečiť potrebné finančné prostriedky?

Áno, potrebovala som financie. No i ako hovorí jeden môj známy z Venezuely: „Patrícia je karibská duša v slovenskom tele.“

S ohľadom na Tvoje túlavé topánky a karibskú dušu, povedala by si o sebe, že si srdcom tuláčka? ☺

Nie. Mám vysoký štandard na to, kde budem spať. Zdieľanú kúpeľňu dávam, ale hostel s množstvom cudzích ľudí v jednej veľkej izbe, to by nebolo pre mňa…

Na druhej strane si myslím, že každý by občas mal robiť veci, ktoré sú mimo jeho komfortnú zónu. Ak je niekto napríklad aj srdcom tulák, bolo by podľa mňa fajn, keby si vyskúšal niečo, čo sa mu javí ako ubíjajúce. Pochopiteľne, že je v poriadku sa z toho potom stiahnuť späť. 

Na druhej strane si myslím, že každý by občas mal robiť veci, ktoré sú mimo jeho komfortnú zónu. Ak je niekto napríklad aj srdcom tulák, bolo by podľa mňa fajn, keby si vyskúšal niečo, čo sa mu javí ako ubíjajúce. Pochopiteľne, že je v poriadku sa z toho potom stiahnuť späť. 

A keby by sme sa na tú tuláčku pozerali vyslovene cez srdce a lásku k objavovaniu?

Áno, tak to áno. Objavujem rada. Dnes som za Tebou na tento rozhovor cestovala do Žiliny a mala som z toho radosť. Že robím niečo iné. Tiež rada šoférujem. Rada sa idem niekam stratiť, a to dokonca i v meste, ktoré poznám. Rada si obzerám domy. Neviem, možno vtedy pôsobím tak trochu ako špiónka. (Veselý smiech.) Ale zbožňujem sa len tak prechádzať po meste a obzerať fasády…

Odporúčala by si digitálne nomádstvo ako spôsob života? Ak áno, komu?

Áno, určite. Stretávala som i celé rodiny, ktoré takto fungujú. Odporúčala by som to najmä ľuďom po škole. Je inak bežné, že do Južnej Ameriky chodí veľa ľudí napríklad z Kanady. To už ale nie je vyslovene nomádstvo. Proste vo firme oznámia, že potrebujú na tri mesiace „home office“, lebo odchádzajú do Kolumbie. Medzi Kolumbiou a Kanadou je len mierny časový posun, a tak je práca stále komfortne možná. K digitálnemu nomádstvu by som ale rada povedala ešte jednu vec. Je to vlastne stresujúci spôsob života. 

Ďakujem, že to hovoríš. Lebo niekedy sa nomádstvo prezentuje ako najlepší životný štýl vôbec.

Nie. Je to stresujúce. Ale pomôže to človeku „sa ostrieľať“ v organizácii samého seba.

S Patríciou sme sa počas rozhovoru skutočne zarozprávali. Ako dve kamarátky, ktorým sa pri rozoberaní života nad kávou nejako spomalí čas…:-) Ak Vás zaujíma, aký bol jej návrat na Slovensko, ako sa jej tu žije a podniká, ste pozvané/pozvaní prečítať si aj pokračovanie nášho rozhovoru. (Odporúčam sa prihlásiť na odber noviniek cez symbol zvončeka. Tak Vám príde notifikácia, keď bude text spracovaný a publikovaný.:-) )