Dnes v druhej časti rozhovoru s mladou podnikateľkou , nielen autorkou projektu Gentlejam, Ivetkou Hrabovskou. Som jej vďačná za jej otvorenosť ohľadom ťažkostí pri výchove ich rómskych detí, pozdieľaní jej náhľadov na vlastný život či zdravotné komplikácie. Lebo to nie je samozrejmosť… Podobne ako “žili šťastne, až kým nepomreli” z rozprávkových kníh. V realite si treba vysúkať rukávy a o šťastie sa trochu posnažiť. Koniec koncov, famózny život nepadol do lona ani Ivetke Hrabovskej. … 🙂
(Zdroj: Fotoarchív IH)
Nerómska mamka rómskych detí
Veľa sa hovorí o zosúlaďovaní súkromného a pracovného života. Ako to momentálne máš? Koľko hodín denne a v akom režime pracuješ?
Máme doma dvoch škôlkarov a jedného školáka. Treba ich ráno vyprevadiť do zariadení. Pracujem od ôsmej do pätnástej, potom ideme po deti. Hodinu mám vyhradenú na obed. Veľmi rada jem a rada si jedlo vychutnávam. Neznášam dni, keď mám napríklad viac stretnutí a nestíham sa najesť. Po pätnástej už väčšinou nepracujem, iba niekedy fungujem cez hlasovky, ak je to fakt potrebné.
Berúc do úvahy všetky Tvoje aktivity. Je niečo, čo považuješ za svoju osobnú misiu?
Vychovávať rómske deti. (Smiech.) Vždy to tak hovorím. Že mojou misiou je byť čo najviac v pohode, aby som potom tú moju energiu mohla venovať deťom.
Vždy to tak hovorím. Že mojou misiou je byť čo najviac v pohode, aby som potom tú moju energiu mohla venovať deťom.
Dostávame sa k Tvojmu súkromnému životu. Si známa i tým, že ste si s manželom adoptovali tri deti. Na slovenské pomery je zaujímavosťou aj skutočnosť, že rómske. Nestretli ste sa pred adopciou z Vášho okolia s klasickými stereotypnými odporúčaniami typu “rómske deti radšej nie”?
Všetci mi hovorili, že rómske deti radšej nie. Dokonca ešte aj od rodičov som to počula. Keď som sa pýtala prečo, veľa ľudí hovorilo o nejakých génoch kradnutia. Na to som im zvykla odpovedať: “A vieš, že gény kradnutia neexistujú?” Je to iba prostredím, v ktorom deti vyrastujú. Ak vyrastajú v prostredí, v ktorom je normálne kradnúť, chápu to rovnako. To je celé…
Tiež som sa dopočula od niektorých, že budú smrdieť. Vieš, ako naše deti voňajú? Zbožňujem voňať nášho Janíka, toho najmladšieho. Má teraz štyri roky a je to taký “ňu-ňu”.
Ja proste nemám rada, keď sa ľudia vyjadrujú k veciam, o ktorých nič nevedia. Ja ak nie som informovaná, radšej som ticho…Teda veľa ľudí išlo proti nám.
(Zdroj: Fotoarchív IH)
Nenaháňalo Vám/Ti to strach? Predsa len, očividne ste boli masírovaní týmito rečami z každej strany…
Nie. A vieš prečo? Lebo ja som si tie veci naštudovala. Keď mi o géne kradnutia hovoril už asi desiaty človek, normálne som do Googla zadala otázku: “Existuje gén kradnutia?” To, čo som našla, ma neprekvapilo. Neexistuje.
Potom mi iní hovorili, že vychovávať rómske deti je veľmi náročné kvôli všetkým tým traumám, ktoré majú…
Bohužiaľ, asi všetky deti z detských domov majú nejaké svoje traumy, nie?
Presne. Z tohto pohľadu je vlastne jedno či biele alebo čierne dieťa… Uvedomovala som si teda, že s tými traumami majú pravdu. A tak som sa začala vzdelávať, ako vychovávať deti s traumami.
Dočítala som sa, že proces adaptácie Vášho prvého syna nebol vôbec jednoduchý. Údajne ste vyše roka dvakrát týždenne chodili na konzultácie do Návratu (o.z. venujúce sa návratu detí do rodín). Napriek tejto skutočnosti ste si ešte chceli adoptovať ďalšie deti? Neodradilo Vás to?
Hovorili sme si: “Bože, snáď to nebude horšie.” Ja som ale bola presvedčená o tom, že horšie to byť nemôže…Miško k nám prišiel nepripravený. Nevedel, že u nás zostane navždy. Myslel si, že k nám ide len na dva dni. Hoci ja som sa mu snažila vysvetliť, keď k nám ešte len chodil, že raz príde k nám tak, že od nás už nikdy neodíde. My sme tiež nemali tie znalosti a skúsenosti, ktoré máme dnes. Faktom je, že keď Ti dieťa takýmto spôsobom príde do života, Ty ešte do deviatich mesiacov môžeš povedať: “Nie.” Zvrátiť proces adopcie.
A nad týmto ste neuvažovali? Respektíve, nezvažovali ste to seriózne? Lebo je prirodzené, že človeku napadne kadečo…
Ale áno, zamýšľali sme sa aj nad týmto. Len som si hovorila, že ak by sme ho vrátili, bol by v živote už nadobro stratený, nikomu by neveril… Lebo ho v priebehu jeho prvých štyroch rokov života presunuli trikrát. Teda vôbec nemal svoj domov. V každej pestúnskej rodine bol asi rok. Vysvitlo, že Miško sa narodil vo Vranove nad Topľovou. Tam som sa narodila aj ja. Mohol sa narodiť hocikde inde na Slovensku, ale on sa narodil práve tam. Brala som to tak, že to dieťa je predurčené žiť s nami. Prišiel do nášho života, aby nás niečo naučil. A že my to nezvládame? To je o našej úbohosti, lebo ľudia majú oveľa väčšie problémy a ťažšie osudy. A že ku tebe príde dieťa, ktoré ťa neznáša? Veď ono si zvykne…
Mohol sa narodiť hocikde inde na Slovensku, ale on sa narodil práve tam. Brala som to tak, že to dieťa je predurčené žiť s nami. Prišiel do nášho života, aby nás niečo naučil. A že my to nezvládame? To je o našej úbohosti, lebo ľudia majú oveľa väčšie problémy a ťažšie osudy.
A Ty si zvykneš?
Aj ja si zvyknem. Jediné, na čo som si nechcela zvyknúť bola nenávisť, ktorú som na ňom badala. Ale vedela som, že ak mu budem prejavovať lásku, raz sa to zlomí. A ten zlom naozaj prišiel. Hoci…trvalo to dva a pol roka. Vtedy si to dieťa už nevedelo predstaviť, že by išlo niekde inde. A to už bolo dávno “papierovo” Hrabovské. Lebo keď má človek čistý úmysel a vychováva dieťa s láskou, nie je možné, aby sa ti to v dobrom nevrátilo späť.
Kto/ čo Vám a Vášmu manželovi bolo okrem Návratu nápomocné?
Boli sme si s Matejom oporou navzájom. Mali sme jeden druhého. Obdivujem všetkých jednorodičov, ktorí vychovávajú adoptované dieťa. To musí byť extrémne ťažké… Lebo ja, keď nevládzem, poviem Matejovi: “Nevládzem, potrebujem ísť preč od detí.” Jeho odpoveď je: “Jasné, choď s kamoškou von, zacvičiť si, zabehať, hocičo…” Ešte ma aj oblečie. A zase naopak. Keď nevládze on, ja mu poviem: “Choď.” “Choď aj na týždeň splavovať s kamošmi rieku. Ja to aktuálne dávam, neboj sa.” Spolupráca partnerov je podľa mňa extrémne dôležitá. Je to kľúč k úspechu. A obaja musia byť o adopcii presvedčení, bez váhania.
Zdroj: Fotoarchív IH
Nezhoršila Vám adopcia vzťah? Lebo veď…viac únavy, viac napätia…
Nie, nezhoršila. Ale robíme jednu vec, ktorá je pre nás mimoriadne dôležitá. Každý mesiac na jednu alebo dve noci chodíme preč od detí. Tie dáme do opatery našim rodičom. Lebo žiť život s tromi tak temperamentnými deťmi je vyčerpávajúce. A my s Matejom sme typy ľudí, ktoré majú radi pokoj a kľud. Napríklad náš Miško, keď príde zo školy je naozaj hlučný. Počuť ho všade. Rómovia sa expresívne tešia, ale i smútia a plačú.
Aj Ty plačeš expresívne?
Ja? Nie. Ja plačem do vankúša. Ale to len veľmi zriedka. A potom si poviem: “Čo robíš, veď plakať vie každý. Treba vstať.” Priebežne sa ale snažím ventilovať, aby k takýmto pretlakom nedochádzalo. S Matejom sa veľa rozprávame aj o našich pocitoch, vďaka čomu sa vieme lepšie pochopiť. Všetko stojí na komunikácii a tá je základom dobrého vzťahu. To je náš “headline”, naše heslo.
S Matejom sa veľa rozprávame aj o našich pocitoch, vďaka čomu sa vieme lepšie pochopiť. Všetko stojí na komunikácii a tá je základom dobrého vzťahu.
V rozhlasovej relácii Rádia Regina si na seba prezradila, že si veriaca. Mala táto skutočnosť vplyv aj na Tvoje rozhodnutie pre adopcie?
Určite áno. Nehcela som ísť do umelého oplodnenia. Nielen kvôli môjmu presvedčeniu, ale ani som do seba nechcela “pchať “všetky tie hormóny. Ja sa riadim šiestym zmyslom. Samozrejme, vnímam, čo sa deje okolo mňa. Hovorila som si, že nie je možné, aby ľudia, ktorí sa majú tak radi, nemohli mať spolu dieťa. Je to teda zrejme predurčené. Keď nám adopcia napadla a pre nás oboch bola v poriadku, nebolo čo riešiť. Takže ja si myslím, že ten hore presne vedel, čo robí, keď náš život takto zariadil. Aby sme v konečnom dôsledku boli veľmi spokojní.
A ja si už fakt neviem predstaviť, že by som ešte otehotnela. Mám tridsaťsedem rokov. Zaujímavé je, že s Matejom sme úplne zdraví ľudia. Pravdepodobne sme spolu len nekompatibilní splodiť dieťa. Povedalo mi to už veľa expertov. I keď je malé percento párov vo svetovej populácii, ktorí sú zdraví, no nedarí sa im spolu počať dieťa. Čiže ak by sme obaja mali iných partnerov, ja i Matejova partnerka by sme boli určite tehotné…
Teda nekompatibilní splodiť spolu dieťa ale kompatibilní iným spôsobom. Čo je aj dôvod, prečo ste spolu a vo Vašom ponímaní ste zrejme spolu aj mali byť…
Presne tak.
Pomáha Vám Vaša viera pri výchove detí? Ak áno, ako konkrétne?
Jednoznačne áno. Naše detičky chodia s nami do kostola pravidelne. Miško dokonca aj miništruje. Sú obdobia, keď chodí do kostola aj každý večer. Nie je to o tom, že každú nedeľu si v kostole odsedíme hodinku. My sa deťom aj snažíme ukazovať život v duchu viery, robiť dobré skutky. A cítim to aj na sebe. Keď viac chodím do kostola, som pokornejšia, vďačnejšia…
S Miškom chodíme občas na koberček, lebo niekedy niečo ukradne. Nie preto, že by to mal v génoch, ale kvôli nedostatku, ktorý zažíval ako dieťa. Ale ja na ňom vidím, že aj keď niečo také urobí, exrémne ho to trápi. Akoby ho podvedomie občas stiahlo. Ale vidím na ňom, že on naozaj nechce robiť zle. Za to som rada. Chcem, aby naše deti reflektovali a mali pocit viny, ak urobia niečo zlé…
A ako Ti pomáha Tvoj výcvik koučky? Nepýtam sa náhodou. Lebo svoje deti údajne koučuješ 🙂
(Úsmev.) Áno, snažím sa. Ja nemám koučingový certifikát, lebo som ho nepotrebovala a nepotrebujem. Ale absolvovala som kurz. A z neho čerpám. Často, keď deti za mnou prídu s nejakým problémom, nehovorím im, ako ho majú vyriešiť. Ale pýtam sa ich, ako by podľa nich malo vyzerať riešenie v ideálnom prípade. Mojou snahou je, aby deti samé prichádzali s odpoveďami. Koučing používam veľa aj u nás vo firme.
Často, keď deti za mnou prídu s nejakým problémom, nehovorím im, ako ho majú vyriešiť. Ale pýtam sa ich, ako by podľa nich malo vyzerať riešenie v ideálnom prípade. Mojou snahou je, aby deti samé prichádzali s odpoveďami.
Na sociálnych sieťach veľmi otvorene zdieľaš aj problémy súvisiace s výchovou detí. Nebojíš sa hejtov?
Nie, vôbec. Ani žiadne nemám. Možno je to aj mojim nastavením, že negatívne reakcie vopred neriešim. Posty sa snažím písať tak, aby mali nejakú pridanú hodnotu. Ja nedávam nevyžiadané rady, ako by iní mali vychovávať svoje deti. Nie, ja sa práveže často venujem ponaučeniam z mojej skúsenosti. A ako tieto riadky “zaparkujú” v niekoho hlave, to je už jedno… Ale je pravdepodobné, že “zaparkujú” správne, lebo na hejt proste nie je dôvod.
A takéto príspevky ak zverejňuješ, tak opäť na tom už spomínanom Linkedine, či?
Áno, jedine tam. Viem, akú tam mám komunitu ľudí a že sú super. Od Ivety Hrabovskej príjmu takmer všetko…
Nemáš obavy z reakcie Vašich detí na toto zdieľanie až raz vyrastú…?
Ja príliš nezvyknem ukazovať vizuály detí. Možno v priebehu posledných troch rokov by si našla dva takéto posty… A to, že píšem aj o nich? Vždy sa snažím písať tak, aby raz nemali pocit viny. Zverejním len to, čo sa mi z tohto pohľadu zdá byť v poriadku. Teda čo si moje deti budú môcť raz pomyslieť je: “Tak takéto boli pocity mojej mamky.” A to je, samozrejme, v poriadku. Lebo každý máme najeké pocity. Rozdiel je len v tom, že niekto ich zdieľa, iný nie…
Čo Ťa adopcie naučili?
Trpezlivosti. A dávať nezištnú lásku. Je to dar, pri ktorom človek nemôže očakávať, že dostane niečo späť…
…dávať nezištnú lásku. Je to dar, pri ktorom človek nemôže očakávať, že dostane niečo späť…
Dobre. Ale každý potrebuje nejaký zdroj. Dokážeme dávať iba vtedy, keď samy máme…Preto otázka: Čo Teba zdrojuje? Predpokladám, že Tvoj manžel…Čo ešte?
Áno, Matej. A potom práca. Ja som veľakrát taká vyflusnutá, prídem do Gentlejamu a energia mi vystúpa… Tiež konzultácie ma nabíjajú.
Zdroj 🙂 : Fotoarchív IH
To je zaujímavý pohľad. Lebo väčšina ľudí chodí otrávená do roboty a ešte viac otrávená späť domov…
Nie, toto sa ma fakt netýka. Lebo ja svoju prácu milujem. Totálne som sa našla v tom, čo robím.
Vo svojom tele.
Nie si otvorená len ohľadom výchovy detí ale i Tvojich zdravotných problémov. Čo Ťa k tomu viedlo?
Zdieľala som to kvôli ponaučeniu. Ako ľudia veľakrát nepočúvame svoje telo, hoci nám dáva aj výrazné signály, aby sme sa už konečne zastavili, spomalili…
Dokonca si myslím, že je dôležité zdieľať aj skúsenosti typu: “Aj ja som padla na nos, aj ja som skoro prišla o život…” Možno vďaka tomu si iní, ktorí tomu momentálne ešte vedia predísť, povedia: “ Bože, asi aj mne sa môže niečo takéto stať…”
My všetci sme len ľudia z mäsa a kostí. Aj ten úspešný podnikateľ či podnikateľka. Inak nemám rada nálepku úspešná podnikateľka, lebo samú seba vnímam tak, že som urobila a vlastne aj robím naozaj dosť chýb…
My všetci sme len ľudia z mäsa a kostí. Aj ten úspešný podnikateľ či podnikateľka. Inak nemám rada nálepku úspešná podnikateľka, lebo samú seba vnímam tak, že som urobila a vlastne aj robím naozaj dosť chýb…
Aby sme to skonkretizovali. Čo sa Ti vlastne stalo?
Skončila som v nemocnici s podozrením na embóliu. Prestala som si cítiť ruku… Bolo to fakt hrozné. Tiež som si predtým myslela, ako vládzem. Veď som mala len tridsaťštyri rokov.
Štyrikrát týždenne som behávala, dvakrát týždenne som robila ďalší tréning. Prakticky som športovala takmer každý deň. Problémom bolo, že telo som síce vypínala, no myseľ nevypla nikdy…
Aký to bol pocit byť zrazu hospitalizovaná?
Zvláštny. Ležala som tam iba s telefónom a štyrmi knihami, ktoré som si už dlhšie chcela prečítať…
Aké to boli knihy?
Pomaly ďalej zájdeš; Mních, ktorý predal svoje ferrari a dve ďalšie knihy sa týkali marketingu.
Čo Ťa táto skúsenosť naučila?
Ani nie, že čo ma naučila. Skôr to vnímam tak, že som si tým proste musela prejsť. Aby som si opäť raz pripomenula, že nie som nerozbitná. Mohlo to skončiť fatálne… Gentlejam by padol, nemal by robotu môj muž a ani naši zamestnanci. Lebo ja som tým stratégom, hlavou. Moje deti by nemali mamu… Vynorila sa otázka: “Na čo je to vlastne dobré?” Ja si tu budujem svoje ego, napĺňam nejaké svoje ciele. Ak by som ich nestihla dosiahnuť pred smrťou, čo by sa stalo? Pravda je taká, že nič. Svet by sa nezrútil… to je sebauvedomenie, ktoré mi prišlo s touto skúsenosťou.
…vnímam to tak, že som si tým proste musela prejsť. Aby som si opäť raz pripomenula, že nie som nerozbitná.
Aj si upravila svoj životný štýl?
Ale hej. Menej sa ženiem. Menej cvičím, čo na prvý pohľad môže pôsobiť paradoxne… Keď človek príliš športuje, môže to potom byť pre neho už ako droga. Telo jednoducho potrebuje svoju dávku endorfínov…
Prešla som do štádia, že teraz niekedy namiesto tréningu otvorí Matej večer fľašu vína. Iný druh relaxu. Oddych a kľud. A jedenkrát týždenne sme spolu začali chodiť na večeru. Len my dvaja.
Aj našich zamestnancov a zamestnankyne sa snažím viesť tak, že netreba tlačiť na pílu. Nemusia byť vo firme každý deň osem hodín. Ak si spravia svoju robotu, môžu pokojne odísť aj skôr. Nech si idú cez obed aj zabehať, kým je pekné počasie. Na oplátku, keď budeme my potrebovať, aby zostali v práci dlhšie, napríklad kvôli podujatiu, chceme, aby sme sa na nich mohli spoľahnúť. Že zostanú…
Ivka, mojim respondentkám kladiem vždy rovnaké posledné dve otázky. Prvá z nich je: Čo si myslíš o živote?
(Chvíľka premýšľania.)
Čo Ti napadne úplne spontánne? “Na prvú”?
Prvá vec, čo mi napadlo bolo, že ho treba prijať taký, aký je…Veľakrát ľudia plačú z rôznych dôvodov. Že nemajú dosť peňazí, nemajú deti, nemajú dobrého partnera alebo snáď žiadneho partnera… Alebo nemajú dobrú prácu. Prípadne: “A tamten má to, čo ja nemám…”
A ja si hovorím “kurníkšopa”, veď ten život treba zobrať taký, aký je! Ani ten náš život nie je ideálny. Dokonca ani naša práca nie je ideálna. Je to kľukatá cesta. Spadneme, vstávame…To isté s deťmi. Ale hovorím si, že Ten hore má s nami nejaké plány a v konečnom dôsledku všetko do seba pekne zapadá. A potom si jedného dňa zrazu uvedomíš: “Už chápem, prečo sa mi toto udialo.”
Prvá vec, čo mi napadlo bolo, že ho (život) treba prijať taký, aký je… Ani ten náš život nie je ideálny. Spadneme, vstávame…
Máš aj Ty takéto spätné momenty uvedomenia, keď si si povedala, že už chápeš?
Napríklad Gentlejam. Ja chápem, prečo sa nám všetky tie veci na začiatku podnikania museli udiať. Lebo by sme nevedeli vybudovať naše ďalšie biznis projekty, keby sme nemali skúsenosť neúspechu.
Chápem aj to, prečo máme adoptované deti. Keby som bola na materskej, nevybudovali by sme naše firmy. Neprecestovali by sme svet. Lebo peniaze, ktoré sme v tom čase zarobili sme neinvestovali do rodiny alebo budovania statkov ale do cestovania. Práve v Afrike sme sa zamilovali do tmavých tvárí a dnes máme doma rómske deti.
Čiže buď sa človek sústredí na problém, ktorý má pred sebou alebo na jeho riešenie. Ja si zvyknem hovoriť, že aj zlé veci sa nedejú mne, ale pre mňa. Aby ma niečo naučili, aby ma posunuli…
…aj zlé veci sa nedejú mne, ale pre mňa. Aby ma niečo naučili, aby ma posunuli…
Naozaj z Teba cítiť takú pozitivitu. Preto by som sa ešte rada v krátkosti vrátila k tej malej Ivke. Aká bola? Bola pozitívneho razenia alebo je to skôr prácou na sebe a sebachoachingom?
Áno, aj prácou na sebe. Hoci zárodok vo mne bol. Len som nevedela, že je taká silná…
Čo si myslíš o svojom živote?
(Bez sekundy zaváhania.) Že je úplne famózny!
(Môj smiech.)
Ale vážne.
A nebojíš sa to povedať nahlas?
Nieee. Lebo ja mám fakt super život. Taký farebný… Myslím si, že keby som zostala v korporáte, bol by čiernobiely. Ale takto mi každý deň prináša niečo nové. Deti mi priniesli do života úplne iný rozmer. Vďaka nim mám možnosť na sebe fakt extrémne makať. Nikdy by som nepracovala s mojím nastavením mysle tak intenzívne. Veď niekedy ma doslova ničia zaživa. (Smiech.)
Ja sama vnímam svet ako farebný. Keby to tak nebolo, neprišla by som s myšlienkou na založenie Gentlejam…
Môj život nie je úplne taký, aký by som si priala. Ale podľa mňa to ešte len príde…
Lebo ja mám fakt super život. Taký farebný…
Čo príde?
Predstavujem si seba a Mateja ležať v hojdacej sieti s výhľadom na oceán. Budeme riadiť firmu z diaľky. Od vody, z tepla. Lebo ja som lev a milujem teplo… A milujem spoznávať svet. Stretávať sa s rôznymi ľuďmi, aj s tými z chudobných krajín, spoznávať ich mentalitu.
Moja predstava je, že v päťdesiatke sa zbalíme a pôjdeme. Naše deti budú už dospelé a budú za nami cestovať. Samostatné stvorenia, na ktoré budeme pyšní a budeme ich podporovať v čomkoľvek, pre čo sa rozhodnú. Budú šťastné, mať vlastné rodiny alebo partnerov. To je moja predstava. Keď sa mi splní, budem spokojná a šťastná. A moju misiu budem považovať za splnenú. Kdekoľvek už potom ukončím môj život. Hoci…ideálne v Afrike. (Smiech.)
Ivka, prajem Ti, aby Ti to vyšlo. A myslím si, že podľa toho, ako si nastavená, iná možnosť ako zdar asi ani nie je… (Úsmev.)
Tak, tak…