Kvôli zdravotným problémom sa jej štúdium na VŠ predĺžilo na osem rokov. V súčasnosti však pomáha na Ukrajine aj v oblastiach, v ktorých to pre ňu nie je bezpečné. Vďaka jej pomoci vo vojne zmietanej krajine som sa prvýkrát stretla s jej menom- Eliška Horsáková. Potom som zistila, že pomáhala už aj počas covid pandémie na Slovensku. Dnešný rozhovor však bude zameraný na jej pôsobenie za našimi hranicami.
Eliška, čo Vás motivuje pomáhať na Ukrajine v takej miere, v akej to robíte, teda aj na frontovej línii?
Áno, na frontovú líniu chodím naozaj vždy, keď je to možné. Ukrajinu poznám. Od roku 2011 som tam bola každý rok aspoň raz, niekedy aj štyrikrát. Návštevy som vynechala iba počas covid pandémie, kedy bolo zakázané cestovať. Niektoré oblasti, v ktorých sú boje najintenzívnejšie, poznám ešte z obdobia pred vojnou. Ukrajina je veľká krajina, nedá sa pomôcť všade. Snažím sa preto pomôcť aspoň niekde. A čo ma motivuje? Jednoducho mám túto krajinu radu. Prvýkrát som tam bola v roku 2009, intenzívnejšie som tam chodila od roku 2011. Ako skautka, saleziánska dobrovoľníčka ale i ako súkromná osoba. Ako saleziánska mládež sme pracovali s deťmi zo sociálne slabších rodín, pre ktoré sme pripravovali program. Počas prázdnin museli pracovať, my sme im len dávali pekné možnosti na oddych – hranie futbalu, tancovanie, vybíjaná… Na Ukrajine je veľa chudobných ľudí. Napríklad mäso nebolo dostupné pre všetkých ani pred vojnou. Preto majú veľké polia, na ktorých sa snažia všetko dopestovať a dochovať. To je náročná práca pre celú rodinu.
Napríklad mäso nebolo dostupné pre všetkých ani pred vojnou.
Fotoarchív E.H.
Boli ste už niekedy v priamom ohrození života?
Ako sa to vezme. Na skutočnosť, že blízko Vás sa strieľa, si jednoducho treba zvyknúť. Ale priamo v ohrození života som nikdy nebola. V Záporoží spadla uprostred noci raketa na dom oproti. To bol silný zážitok. Zobudili sme sa na prenikavý rachot. Náročná bola aj situácia počas intenzívnych náletov v Bachmute. Povedali mi, že sa mám ísť buď schovať alebo odísť. Musela som sa rozhodnúť v priebehu minúty. Odišla som. Veľmi intenzívny bol tiež môj „pobyt“ v Chersone v strede apríla 2022. Znepriatelených vojakov delila iba rieka. Poletovali tam drony, ktoré spúšťali granáty na ľudí. Tie drony boli malé a biele, celkom také, aké si viete bežne kúpiť v e-shope s elektrotovarom. Len tieto mali dorobené úchytky na granáty. Čistý hnus. Cherson bol predtým okupovaný deväť mesiacov. (Poznámka: Od februára 2022 do 11. novembra 2022.) Nediali sa tam až také zverstvá. Ruskí vojaci sa snažili nahovoriť ľudí, aby sa stali súčasťou Ruskej federácie. Na úvod mali dostať aj nejakú finančnú podporu. A veľa ľudí tak naozaj spravilo. Predovšetkým matky s deťmi, ktoré nevedeli ako dlho bude Cherson okupovaný a či sa situácia nebude zhoršovať…No boli aj takí, ktorí odmietli. A tým tentokrát ruskí vojaci už dávali pocítiť, že odmietli ruský pas. Útočilo sa preto všetkým, čo sa dalo použiť. Bolo to naozaj desivé…
V Záporoží spadla uprostred noci raketa na dom oproti. To bol silný zážitok.
Neprejavil sa u Vás pud sebazáchovy? Prečo ste neodišli?
Strávila som tam týždeň. Nie vždy som však v Chersone nocovala. Niekedy som sa presunula do iného, asi hodinu vzdialeného mesta. A samozrejme, nie sama. Moji sprievodcami boli domáci. Všade som chodila s nimi. V Chersone som sa od začiatku vojny cítila byť najviac užitočná. Cherson nemá také dobré infraštruktúrne spojenie s Kyjevom a s Európu ako napríklad Charkovská oblasť alebo Donbas. Tie sú dobre zásobené pre armádu, teda sa niečo ujde aj civilistom. Záporožie a Cherson majú rozbité cesty, chýbajú diaľnice, mosty. O to je však potreba väčšia.
Zdravotné problémy Vám skomplikovali štúdium. Nemáte obavu, že Vaše „nasadenie v teréne“ zhorší Váš zdravotný stav?
Je pravda, že v minulosti som sa trápila s astmou a epilepsiou. Lekári mali problém stanoviť mi vhodnú liečbu, v dôsledku čoho som musela mať individuálny študijný plán. Liečba sa mi podarila nastaviť až v zahraničí. Najmä vďaka úsiliu mojej mamy a sestry, ktoré sú obe lekárkami. Takže som sa z tej epilepsie dostala. Viem, čo mi škodí, dávam si pozor. Keď vnímam, že sa necítim komfortne, snažím sa neprepínať a napríklad si dožičiť viac spánku. Snažím sa držať si istý režim, ktorý je pri epilepsiách dôležitý. Teda zatiaľ to je, našťastie, v poriadku.
Fotoarchív E.H.
Pomáhať na Ukrajine musí byť však veľmi stresové…
Viete, Ukrajina ako taká, nie je pre mňa významným stresovým faktorom. Ja sa cítim byť viac vystresovaná na Slovensku. Na cestách alebo v dôsledku niektorých našich nie veľmi pozitívnych vlastností.
Ukrajina pred vojnou nemala skoro žiadnu strednú vrstvu. Žili tam ľudia buď veľmi bohatí alebo veľmi chudobní. A tí bohatí boli bohatí na úkor tých chudobných. Pár ľudí v meste riadilo všetko. A títo ľudia sú teraz preč. Odišli do Kanady alebo Európy. Ostali tam len tí, ktorí naozaj nemali zdroje na to, aby odišli. A to sú zväčša vďační, dobrosrdeční ľudia. Áno, môžete natrafiť aj na kolaboranta alebo psychicky narušeného človeka. Ľudí so psychickými poruchami je tam od roku 2014 dosť. No ja vnímam najmä vďačnosť ľudí, ktorým pomáham. Samotná pomoc ma teší. Nie som v strese z ľudí na Ukrajine. Najintenzívnejšie vnímam rakety. Na istú mieru rizika som si ale už asi postupne od roku 2014 zvykla.
Mama so sestrou Vás neodrádzajú od Vašich aktivít?
Mama to nechápe, sestra ma považuje za blázna. Veľa ľudí ma odhovára. Tatino tomu trochu rozumie. Vie, že mám k tej krajine vzťah a nepomáham preto, aby som bola zaujímavá. Z Ukrajiny som mala i priateľa. Ale áno, veľa ľudí môjmu nasadeniu nerozumie. Ja im to nevyčítam. Skôr sa snažím, aby pochopili, že pomáhať na Ukrajine je moje rozhodnutie, za ktoré aj beriem zodpovednosť. Myslím, že by ma viac trápilo, keby som bola pasívna a nič nerobila. Ako som spomínala, zažila som aj Majdan. Tam sa do ľudí strieľalo zo striech. Policajti na námestí veľkomesta počas bieleho dňa strieľali do ľudí. Bolo to hororové. Pre mňa osobne dokonca horšie ako táto vojna. Miestni sa vtedy snažili zmeniť podmienky na Ukrajine. Viac ako polovica krajiny chce ísť do EÚ. Tieto nálady vnímam asi od roku 2012. Keď v roku 2014 prezident Janukovič odmietol začleňovanie Ukrajiny do Európy, ľudí to, prirodzene, nahnevalo. Ešte ako saleziánska dobrovoľníčka som sa čudovala, prečo sú filmy dostupné len v ruštine a nie v ich vlastnom jazyku. Vysvetlili mi, že ukrajinčina je zakázaná. Ukrajina bola dlho vnímaná ako mladší brat Ruska. No oni už nechceli byť s Ruskom. Minimálne polovica tejto tridsať miliónovej krajiny nie.
S akými reakciami na Vašu pomoc sa stretávate? Skôr s podporou alebo nebodaj s odsúdením?
Stále prevládajú viac pozitívne ohlasy, hoci, ako som spomínala, ľudia to nechápu. Ja by som tomu na ich mieste možno tiež nerozumela…
To vnímanie mojej pomoci sa mení aj so zmenou politických nálad u nás. Túto súvislosť si všímam. Momentálne je situácia naozaj dosť zlá. Dokonca mi niekto vyryl na zadné dvere môjho súkromného auta písmeno Z, a to preto, lebo na zadnom sedadle som mala položenú malú ukrajinskú vlajku. A pritom ja nepomáham žiadnym vojakom. Neprenášam zbrane. Ja pomáham civilistom. A neriešim národnosť. Pomáham babičkám Ukrajinkám, i Ruskám. Jednoducho ľudom, ktorí moju pomoc potrebujú. Civilisti si vojnu predsa nevybrali. Nebola ich rozhodnutím.
Civilisti si vojnu predsa nevybrali. Nebola ich rozhodnutím.
Na strane druhej, ľudia, ktorí ma podporovali, ma podporujú aj naďalej. Len atmosféra v spoločnosti je horšia. My Slováci sme podľa mňa dosť veľkí frfľoši…
Zdá sa Vám?
Minule som zažila, ako pani nadávala kuriérovi, lebo jej prišiel rozbitý balíček. Ja rozumiem tomu, že tá pani nemala dôvod na nadšenie. Ale myslím si, že sa dá komunikovať aj nenásilne a neútočne. Kuriér iba pokojne opakoval, že on balíček nebalil a za poškodenie tovaru nemôže. Alebo sused je „debil“, lebo mi obsadil parkovacie miesto.
Myslím si, že už deti na školách by sa mali učiť, ako správne a efektívne komunikovať. A potom prídem na Ukrajinu, stretávam sa s ľuďmi, ktorí prišli o strechu nad hlavou a sú mi vďační aj za zubnú kefku. Možno by nám pomohlo, keby sme aj my zažili napríklad jeden deň vojny. Samozrejme, dúfam, že nie… Hovorím to čisto hypoteticky. Chcela som však poukázať na fakt, že v náročných životných situáciách si uvedomujeme, čo je skutočne dôležité. A možno by sme si uvedomili i to, že potrebujeme byť k sebe viac láskaví.
… v náročných životných situáciách si uvedomujeme, čo je skutočne dôležité. A možno by sme si uvedomili i to, že potrebujeme byť k sebe viac láskaví.
Nevnímate naopak nárast násilnej komunikácie na Ukrajine? Nevyplavuje vojna z ľudí práve to zlé? Kto z koho?
Nedovolila by som si odpovedať jednoznačne áno alebo nie. Podľa mňa to súvisí s charakterom konkrétneho človeka a jeho životnou situáciou. Ak máte napríklad imobilného manžela, kvôli ktorému nemôžete odísť z krajiny, po istej dobe prestanete frflať. Nikam by to neviedlo. Takíto ľudia sú podľa mňa zmierení s tým, že ak má na ich dom niečo spadnúť, tak spadne. Aspoň na základe mojich pozorovaní to tak vnímam…
Spomínali sme stres. Ukrajici a Ukrajinky ho určite zažívajú. S ním často súvisia aj psychické problémy. S týmto sa nestretávate?
Zaujímavé je, že som počas vojny na Ukrajine nenatrafila na veľké množstvo zrútených ľudí. V Bachmute možno áno. Ale to boli skôr psychicky narušení ľudia. Stretla som sa s mamičkami, ktoré boli dlhodobo s deťmi v pivnici. Predstavte si, že v takomto prostredí vychovávate svoje deti. Oni ani nemali kam ísť. Aj im som sa snažila pomôcť.
Situácia je o to náročnejšia, že vojna je v celej krajine a nevie sa, ako dlho bude trvať. Najhoršie nálady som vnímala asi niečo vyše pred pol rokom, a to hlavne vo veľkých mestách. V Kyjeve, v Charkove. A u mladých ľudí. Bolo pre nich ťažké prijať, že nemôžu ísť k zubárovi, nie sú otvorené knižnice, nefunguje internet. Dokonca niekedy nebolo ani svetlo, ani teplo… Ja sa snažím pomáhať hlavne na dedinách. Mojou cieľovou skupinou sú teda poväčšine staršie babičky. A ony vydržia. Aj z ničoho dokážu vyčarovať niečo… Museli sa to naučiť. Berú život tak, ako plynie.
Mojou cieľovou skupinou sú teda poväčšine staršie babičky. A ony vydržia. Aj z ničoho dokážu vyčarovať niečo… Museli sa to naučiť. Berú život tak, ako plynie.
Ako pracujete so svojimi obavami a strachmi? Čo Vám pomáha?
Ťažko povedať, či s nimi pracujem. Do určitej miery áno. Viete, ja som vždy veľmi vďačná, keď sa vrátim domov zdravá. Poďakujem Bohu, keďže som veriaca. Mala som kamaráta, ktorý prišiel o chodidlo. Bola som rada, že ja som nebola tou, ktorá ho musela zachraňovať. Boli tam skúsenejší Ukrajinci. Snažím sa byť láskavejšia, nenechať sa „vytočiť“. Láskavosť som už zmieňovala. Na druhej strane si však nenechám brnkať do nosa (hlavne od Slovákov). My tu na Slovensku žijeme veľmi rýchlo. Komunikujeme spolu, len keď niečo potrebujeme. Zabúdame alebo nemáme čas sa o seba navzájom starať.
… ja som vždy veľmi vďačná, keď sa vrátim domov zdravá.
Dá sa vôbec nejakým spôsobom pripraviť na humanitárnu pomoc vo vojnovej zóne?
Možno to bude znieť trochu zvláštne, no dobrou školou pre mňa bol skauting. Učili sme sa zapáliť oheň, spať vonku. Pavúk v polievke ma nerozhodí. Viete, skutočnosť, že som sa dostala z epilepsie, bola pre mňa veľmi silným impulzom. Bála som sa, že nebudem môcť študovať, pracovať. Že budem na ťarchu mojim rodičom, ktorí sa o mňa budú musieť celoživotne starať. Kvôli všetkým mojim zdravotným problémom by som sa nedokázala uživiť manuálnou prácou. Preto som si bola vedomá, že sa budem musieť živiť mojou hlavou. A potom prišiel Majdan. Videla som tú súdržnosť ľudí. Mám dlhoročné vzťahy s ľuďmi z Ukrajiny, rozumiem ich snahe zmeniť svoju krajinu. Majdan bol druhým silným impulzom, ktorý mi dodáva odvahu. Áno, keby som nechodila na Ukrajinu, mohla by som sa viac venovať môjmu podnikaniu. Vďaka Ukrajine vlastne stráda. No život predsa nie je len o peniazoch. Mám svoje hodnoty, ktoré sa snažím žiť. A počúvať svoje svedomie…
Bála som sa, že nebudem môcť študovať, pracovať. Že budem na ťarchu mojim rodičom, ktorí sa o mňa budú musieť celoživotne starať…
Viac individualizovaný životný štýl zrejme súvisí aj s vyspelosťou spoločnosti. Nepotrebujeme sa, aby sme mohli prežiť. Nemyslíte si, že aj Ukrajinci budú k tomuto smerovať? Že budú viac „Slovákmi“…?
Asi áno. Čím viac sa bude Ukrajina uberať našou cestou, tým viac zrejme v budúcnosti budú jej ľudia ako my. Ja som tam zažila časy, kedy sme sa po večeroch rozprávali pri petrolejkách. Keď bola zima, boli v jednej miestnosti všetci. Od ľudí až po kohúty. A bola to krása. Naučila som sa ich jazyk, dojiť kravy, aj kozy. Bola to dedina, v ktorej ako jediný mal auto starosta. Elektrina nebola. Toaleta na dvore alebo v maštali. Pre mňa to bola možno dobrá škola. Keď mi aj teraz, počas vojny bola zima, spomenula som si, ako som vtedy chodila v noci cez pole na toaletu. Každý deň mal jasne zabehnutú rutinu. Vstávame pred šiestou a vyháňame dobytok na pašu. Či prší alebo neprší… Ukrajina nebola nalepená na obrazovkách. A vlastne stále nie je. Ľudia sa viac rozprávajú a delia. Ty máš také pirohy, ja zase iné. Napríklad som si nikdy nemusela kupovať jedlo do vlaku. I keď, myslím, že som zažila aj obdobie, kedy sa to začalo lámať. Napríklad moje kamarátky sa zrazu hanbili za to, že majú doma latrínu.
Nie ste zamestnankyňou žiadnej charitatívnej, ani ľudskoprávnej organizácie. Ako sa Vám pracuje, keď ste odkázaná sama na seba?
Ja si okrem pomoci na Ukrajine musím na seba zarobiť, aby som mohla platiť svoje účty. Svoju prácu mám. Ďalšiu prácu by som časovo nezvládala. Mám však podpísanú dobrovoľnícku zmluvu so Spišskou katolíckou charitou. Takýto spôsob voľnej spolupráce mi vyhovuje. I keď, má to i svoje nevýhody. Musím propagovať moje aktivity, lebo peniaze mi na účte len tak nepristanú. Na nákup humanitárnej pomoci priamo na Ukrajine potrebujem okolo 1 500 Eur. Jedna cesta ma vyjde na cca. 3 000 Eur. Keď je treba, musím si aj opraviť auto. By ste neverili, aké sú na Ukrajine jamy na cestách…
A Vy jazdíte dlhé vzdialenosti a potrebujete spoľahlivé auto…
Presne tak. Na jednej ceste najazdím okolo 4500 kilometrov. Na takýchto dlhých trasách sa auto ničí. Donedávna som jazdila na dodávke, ktorá mala dvadsaťtri rokov. Kúpila som ju za tristo Eur. Áno, cena bola skvelá. No tŕpla som, aby sa mi po ceste domov nerozpadla a aby som sa nemusela vracať späť vlakom. V Chersone som prvýkrát evakuovala ľudí. Bolo rozhodujúce mať spoľahlivé auto. Keďže barikádou medzi Ukrajincami a Rusmi je len rieka, nie sú tam stromy, z druhej strany nás videli vojaci. Teda naloženie ľudí muselo byť rýchle. Polia sú tam zamínované. Keby sa mi tam rozpadlo auto, mohlo by sa to pre nás skončiť fatálne. Som teda veľmi vďačná mojim bežným, pravidelným prispievateľom, ktorí mi niekedy pošlú päť, inokedy päťdesiat alebo dvadsať Eur. Mohla by som napísať naozaj veľa príbehov na môj web o mojich cestách na Ukrajinu. Moji podporovatelia sa ma na to niekedy i pýtajú, ja na to však bohužiaľ nemám čas. Ak som dva týždne na cestách, potrebujem dva dni iba na fyzickú regeneráciu. A potom musím pracovať, aby som mala z čoho splácať môj byt. Hľadám spôsoby, ako streamovať z Ukrajiny. Keďže chodím do lokalít, kde sa bojuje, je to komplikované. Doma sa chcem/potrebujem stretnúť s rodinou. Máme záhradu, očakáva sa, že tiež priložím ruku k dielu. Chýba mi PR tím, ktorý by zostrihal videá, spracoval texty. Ja sa snažím robiť tieto veci, no keďže nemám dostatok času, ide to pomaly…
A ako na Vás reagovali a reagujú už spomínané charitatívne a ľudskoprávne organizácie?
Odozva bola skôr negatívna ako pozitívna. Že pomoc Ukrajine beriem na ľahkú váhu. Podľa mňa je potrebné určiť si priority. Nebolo by z mojej strany vhodné, ani rozumné prejavovať voči Ukrajine spasiteľský syndróm. Tá krajina má tridsať miliónov obyvateľov. Respektíve mala. Teraz ich má možno dvadsať alebo pätnásť miliónov. Nie je možné pomôcť všetkým. To nedokážem ja, ani iné charitatívne organizácie. Myslím si, že tieto organizácie ma považujú za neriadenú strelu. Súvisí to s tým, že ja nestíham komunikovať každý môj krok.
Ja sa nesnažím byť konkurenciou pre charitatívne organizácie. Máme jednoducho iný spôsob práce. Oni majú svojich ukrajinských partnerov, cez ktorých posielajú pomoc. Ja však chcem na vlastné oči vidieť ľudí, ktorým pomáham. Počúvať ich príbehy. Obohacuje ma to. Charitatívne organizácie pomáhajú kamiónmi vo veľkých mestách. Ja idem do dediny, v ktorej zostalo možno dvesto alebo aj menej ľudí. Do takýchto lokalít, napríklad kvôli dvadsiatim ľuďom, pôjde iba málokto. Ja a pár mne podobných bláznov. Už sa stalo, že som išla šesť hodín kvôli pomoci dvadsiatim ľuďom. Tí samotní ľudia boli prekvapení a pýtali sa ma: „Čo tu robíš?“ Iná organizácia pomôže možno tritisíc ľuďom vo väčších mestách, ja možno skôr obehám desať menších dediniek.
Tí samotní ľudia boli prekvapení a pýtali sa ma: „Čo tu robíš?“ Iná organizácia pomôže možno tritisíc ľuďom vo väčších mestách, ja možno skôr obehám desať menších dediniek.
Dôverujú vám ľudia?
Áno, dôverujú. Na mojej webovej stránke mám transparentné vyúčtovanie. Nestíham ho však celkom dorábať, v zásuvke stola sa mi hromadia pokladničné bloky…Trápi ma to. Ľudia ale vedia, že keď mi niečo naložia do auta, ja to vyložím tam, kde je pomoc potrebná. Keď mi niekto posiela peniaze pravidelne alebo väčšie obnosy, snažím sa tých ľudí vyhľadať a stretnúť sa s nimi. Aby sme sa spoznali aj osobne.
Čo ste sa o sebe dozvedeli „vďaka“ vojne na Ukrajine a Vašej aktivite?
Veľmi veľa, naozaj. Pretože tam sa všetko veľmi rýchlo mení. Naučila som sa byť všímavá, prispôsobivá, nenechám sa len tak „rozhodiť“. Dôverujem a počúvam. A to aj ľuďom, ktorých vidím prvýkrát v živote. Vnímam to tak, že Boh ma vedie. Ozvem sa tým správnym dobrovoľníkom. Snažím sa plánovať, no vo vojne to reálne príliš nejde. Plány sa proste menia. Spoznávam samú seba. Samozrejme, spoznávam aj charakter iných. A snažím sa byť viac ústretovou.
Máte svoju víziu pre Ukrajinu? Čo jej, okrem skorého skončenia bojov, želáte?
Veľmi si želám, aby krajiny, ktoré budú Ukrajine po vojne pomáhať, jej nevenovali iba finančné, ale i ľudské zdroje. Na Ukrajine aj pred vojnou bola veľká korupcia. Mám kamarátky, učiteľky na strednej škole v mojom veku. Riaditeľ školy ich nútil pýtať úplatky od rodičov. Ak by nezaplatili, ich deti by boli vylúčené zo školy. Kamarátky boli z toho znechutené a pýtali sa ma, či aj u nás to takto funguje. Ja osobne si peniaze tiež starostlivo kontrolujem, aby som nedoplatila na kreativitu určitých jednotlivcov… Mám teda obavu, aby sa peniaze na obnovu krajiny nerozkradli. Podnikavci, ktorí odišli do zahraničia sa môžu rýchlo vrátiť, keď zacítia peniaze z eurofondov… Preto by podľa mňa bolo lepšie, keby obnovu krajiny po finančnej stránke riadili zahraniční manažéri. To si naozaj prajem. Priala by som si aj územnú celistvosť Ukrajiny, ktorá však momentálne reálne nevyzerá…
V jednom článku Vás nazvali „Matka Tereza Ukrajincov“. Pekný kompliment. Na druhej strane, nezaväzuje Vás?
Som rada, že ľudia ma tak nenazývajú. Bol to prívlastok, ktorý mi dal jeden redaktor portálu Aktuality. Ja osobne sa s ním moc nestotožňujem. Snažím sa pomáhať, ako najlepšie viem. Nerobím to dokonale, no úprimne sa snažím. Pomohol by mi podporný tím, ktorý by mi pomáhal s rôznymi činnosťami, napríklad so spracuvávaním textov na web.
Máte predstavu, dokedy sa ešte chcete/vydržíte venovať vojnovej pomoci?
Zrejme ešte dlho. Zima bez tepla a elektriny je nebezpečná. Som si vedomá toho, že ľudia môžu zamrznúť. Preto som odsunula moju prácu, i moje ďalšie aktivity. O to menej som sa angažovala v lete. Otázne však je, ako často tam budem chodiť. Každý mesiac? Každý štvrťrok? Raz za pol roka? Tiež musím zarábať, chcem osobnostne rásť. Možno by bolo fajn mať neziskovú organizáciu, ktorá by nestála len na mne. Ale ako to urobiť, na to nemám ani skúseností, ani ľudí. Akékoľvek nápady uvítam…
Ak Vás Eliškina pomoc Ukrajine zaujala a chceli by ste sa o jej aktivitách dozvedieť viac, prípadne priložiť ruku k dielu a prispieť na ňou zriadený transparentný účet, navštívte jej web: https://elipomaha.sk/