Meno Karol Lovaš som prvýkrát zaregistrovala na obálke jednej jeho knihy, na ktorú som natrafila v kníhkupectve. Bratislavský bonviván a politický reportér, ktorý sa stal katolíckym kňazom. Toľko parafrázovaný výňatok z popisu obálky, ktorý pre neho pripravil Jan Saudek. To ma zaujalo. Nie náhodne. Mám rada netypické životné príbehy…
Pán Lovaš, ako dlho ste pôsobili ako politický reportér a moderátor Rádia Twist?
Nie príliš dlho. Svojim študentom a študentkám žurnalistiky na Karlovej univerzite zvyknem hovorievať, že v ich veku som ja už išiel do mediálneho dôchodku.
Čo by ste označili ako vrchol svojej mediálnej kariéry?
Môj odchod.
Považovali ste v tom období sám seba za úspešného novinára?
Nie, nepovažoval. Na to, aby bol vtedy niekto úspešný, musel urobiť viac, ako robia dnešní influenceri. A konkurencia bola naozaj veľká. Bolo náročné pripodobniť sa výnimočným ľuďom, ktorí niečo dosiahli. Podľa mňa náročnejšie, ako je tomu dnes. Ďalším aspektom, samozrejme, je, že úspešný nutne nerovná sa aj dobrý.
…úspešný nutne nerovná sa aj dobrý.
Udial sa vo Vašom živote nejaký zlom, ktorý Vás podnietil k takej zásadnej zmene profesie z novinára na kňaza alebo to bol skôr postupný proces?
Myslím, že tým dôvodom bola jednoducho intenzívna politická novinárčina. Keby som sa venoval inému odvetviu, ten proces vyprázdňovania by bol zrejme pomalší. Začínal som v rovnakom období ako napríklad Zlatica Puškárová. A prechovávam k nej obdiv, že túto prácu vydržala robiť tak dlho.
Koľko ste mali rokov, keď ste začali študovať teológiu?
Teológiu som začal študovať, keď som mal dvadsaťštyri alebo dvadsaťpäť rokov.
Viem, že ste sa priatelili s básnikom Milanom Rúfusom, písali ste si listy. Ovplyvnil Vás? Ak áno, ako?
Milana Rúfusa som poznal ako priameho človeka. Hovoril priamo, čo znamenalo, že niekedy bol i veľmi tvrdý. Od neho ako od prvého som sa dozvedel, že to nebudem mať ľahké. Že doba svoje deti púšťa nerada. Vtedy ma tie jeho slová hnevali. Až spätne som si začal uvedomovať, že aj v tomto bol prorokom.
Za koho/čo ste vo svojom živote najviac vďačný?
Za to, že som. Za mojich rodičov.
Možno príliš osobná otázka. Napriek tomu by som ju rada položila. Našli ste ako katolícky kňaz to, čo ste hľadali?
Kedysi som si veľmi chcel kúpiť jednu tašku. Šetril som si na ňu peniaze, nemohol som sa dočkať, kedy bude moja. Keď som ju konečne držal v rukách, áno, tešil som sa. No tá túžba bola preč a postupne sa vytratila aj moja veľká radosť. Preto odpoveďou na Vašu otázku je nie. Nenašiel som, čo som hľadal. Keby som našiel, bol by som, obrazne povedané, už mŕtvy. Človek chce vždy to, čo nemá…
Nenašiel som, čo som hľadal. Keby som našiel, bol by som, obrazne povedané, už mŕtvy.
Žijeme väčšinou hektické životy plné povinností, informácií a podnetov. Vieme, že ticho je liečivé. No často si ho nevieme dopriať dokonca ani v tých vzácnych chvíľach, kedy by sme mohli… Ako ste si Vy zvykali na zmenu životného tempa, ticho a ponor do seba? Alebo ste si snáď nemuseli zvykať?
Ja som vždy mal rád pokoj a kľud. Aj ako novinár. Vždy som bol rád sám so sebou. Zjednodušene by sa možno dalo povedať, že mimo prácu nemám rád ľudí. Ako novinár, učiteľ i kňaz profesionálne odvediem svoju prácu. Ale potom už potrebujem byť aj sám. No to je pri tomto druhu povolaní, asi i prirodzené.
Teda ste si nemuseli zvykať? Ponor do seba a ticho sú Vám na základe Vašich povolaní a tiež osobnostne vlastné?
Áno, tak by som to vyjadril.
Pamätám si, že v jednom svojom Facebook príspevku ste sa venovali aj téme Vašej osobnej samoty. Tú zažívame z času na čas asi všetci. Ako sa hovorí: Sami prichádzame na svet, sami z neho odchádzame. Nie je pre kňaza zdieľanie takejto univerzálnej ľudskej skúsenosti predsa len tak trochu tabu?
V akom zmysle?
V zmysle vžitých predstáv- keď má niekto Boha nepotrebuje nikoho a nič viac… Zasvätené osoby ako v istom zmysle nadľudia.
To je hlúposť. Je to hlúpy a naivný pohľad na ľudí, ktorí sa rozhodli žiť svoj život možno intenzívnejšie s Bohom. Paradoxne, zasvätený človek je oveľa bližšie k tomu, aby bol neveriaci, ako „štandardný“ veriaci. Ak niekto zasvätí svoj život Bohu, neznamená to, že už „má vyhraté“. Boh nikomu nesľuboval ľahší a jednoduchší život. Poznám kňazov, ktorých ich kňazstvo priviedlo k agnosticizmu, niektorých dokonca k neviere. Môže byť aj neveriaci kňaz. To sú na prvý pohľad paradoxy. No stačí sa pozrieť na apoštolov. Ježiš často zahanboval ich vieru vierou neveriacich, napríklad samaritánov. Mohli by sme povedať, že ich zahanboval vyzdvihovaním tých, nad ktorými sa pravoverní Židia povyšovali.
Tí, čo viac dostali, od nich sa aj viac očakáva?
Ja nepovažujem Boha za účtovníka, ktorý bude viac vyžadovať. Viete, myslím si, že tie naše predstavy o zasvätených osobách, o ktorých sa bavíme, o tom, ako majú „vyhraté“, sú vlastne zvláštne. Spomeňme si na Matku Terezu a jej pochybnosti. Na svätú Teréziu z Avily a jej temné noci. Podľa mňa tu badať rovnaký princíp ako v manželstve. Pri svadbe tým dvom hovorím, že áno, ktoré si o chvíľu povedia, im nevystačí po celý zvyšok manželstva. Ak budú chcieť, aby ich manželstvo vydržalo, budú si to svoje áno musieť opakovať denne. Možno aj niekoľkokrát denne.
Pri svadbe tým dvom hovorím, že áno, ktoré si o chvíľu povedia, im nevystačí po celý zvyšok manželstva. Ak budú chcieť, aby ich manželstvo vydržalo, budú si to svoje áno musieť opakovať denne. Možno aj niekoľkokrát denne.
A čo hádky?
Aj s Bohom občas musíte mať tichú domácnosť. Občas sa musíte pohádať. Niekam Ho „poslať“. Lebo je to živý vzťah. Najhoršie je, a to nielen vo vzťahu k Bohu, keď uveríme tomu, že je drevený. Drevená soška zavesená niekde na stene. Pokiaľ veríme v Boha, ktorý nie je iba drevom, tak spolu musíme žiť. A k životu patrí aj zápas.
Pokiaľ veríme v Boha, ktorý nie je iba drevom, tak spolu musíme žiť. A k životu patrí aj zápas.
Vrátim sa ešte k tomu, čo ste hovorili pred chvíľou. Že zasvätená osoba má paradoxne bližšie k neviere ako „štandardný“ veriaci/ veriaca. Preto, lebo svoj život vsadila na jednu kartu?
Určite. To je to, čo som sa snažil odkomunikovať. Poznám kňazov, ktorí sú agnostici. Kňazov, ktorí sú neveriaci. Kedysi by som bol pohoršený. Dnes mám pre týchto ľudí veľké pochopenie a mám pred nimi veľký rešpekt. Pred ich cestou, ich zápasom. Domnievam sa, že rovnako je na tom aj Boh vo vzťahu k nim. Pretože v živote nie je dôležitý cieľ, ale cesta, ktorá k nemu vedie. Viem, znie to ako prázdne klišé. No nie je. Lebo tieto zápasy sa počítajú.
Mne osobne by ich asi ako ľudí, ktorí vsadili všetko na jednu kartu, ktorej momentálne neveria, bolo asi ľudsky ľúto.
Ale oni nie sú na konci. Je to o tej ceste, procese. Veď v istej etape svojho života na tom boli apoštoli rovnako. Zrovna túto nedeľu sme v kostoloch čítali evanjelium podľa Marka o Zebedejových synoch. Keď Krista žiadali, aby sedeli v jeho sláve jeden po pravici a druhý po ľavici. Ich otázka usvedčila ich nevieru. Chodili s ním a napriek tomu nechápali. Videli a boli zahľadení len do seba.
Ja som vyrastala v katolíckom prostredí, mám však priateľov aj z protestantských kruhov. Vnímam väčšiu otvorenosť protestantských cirkví. Nie je Vám niekedy rubáš katolíckeho kňaza priúzky?
Nie. Pretože ja nenosím rubáš. A ani to tak nevnímam. Je úžasné, že kresťanstvo pozná mnoho ciest. Benedikt XVI. povedal, že k Bohu vedie toľko ciest, koľko je na svete ľudí. Zaplať Pán Boh za to, že máme mnoho kresťanských denominácií. A je dobré, že máme katolicizmus. V tej pestrosti je sila kresťanstva. Ak by sme mali byť ako oni a oni ako my, k čomu by to viedlo? Strácalo by to zmysel. Nechcime byť všetci rovnakí. To je veľké pokušenie. Nielen dnešnej doby. Aj apoštoli boli predsa každý iný. Paradoxne, najväčšia sila človeka je v jeho inakosti. To je náš najväčší dar, ktorý ale často používame ako zbraň voči sebe, aj druhým. Uvedomujem si ho práve najmä vo vzťahu k tým druhým, keď mi niekedy lezú na nervy. Vtedy si poviem ešte by to mohlo byť aj horšie. Ešte by mohli byť ako ty. Podľa mňa je dôležité si túto skutočnosť zvedomiť, a to najmä keď máme problém prijať toho druhého. V poriadku, ešte by to mohlo byť aj horšie. Ešte by som mohol žiť aj s mojím alter egom.
Nechcime byť všetci rovnakí. Paradoxne, najväčšia sila človeka je v jeho inakosti. To je náš najväčší dar, ktorý ale často používame ako zbraň voči sebe, aj druhým.
Rozprávali sme sa o hľadaní. Keď sme spomínali rôzne kresťanské denominácie, napadá mi, že taký Daniel Pastirčák sa prejavuje ako človek, ktorý má blízko k hľadajúcim. Možno aj sám seba tak vníma. Takže aj v tomto vidíte prieniky s inými denomináciami alebo neveriacimi ľuďmi?
Bez ohľadu na to, akú máme nálepku, verím, že raz budeme všetci milo prekvapení. Že všetko je vlastne tak trochu inak a tak trochu lepšie, ako sme si mysleli…
Nesiete si v sebe takýto optimizmus?
Áno. Boh nie je možno stabilný v zmysle, v akom by sme si my želali. On má v sebe ten moment prekvapenia. Je vlastne neustálym prekvapením. A to je zárukou života.
A ako vnímate skutočnosť, že ľudia sa často držia viery, lebo hľadajú istotu?
Ale to sa nevylučuje. Stačí si spomenúť, ako nám počas prázdnin starí rodičia vymýšľali program. Raz si nasadili papierovú korunu kráľa, inokedy akože helmu vojaka alebo nejakú smiešnu masku šaša. No stále to boli tí istí milujúci babka a dedko. Keby to bolo stále o tom istom, nebavilo by nás to. Práve kvôli tejto dynamike sme prázdniny u starkých milovali.
Pôsobíte ako kňaz v českej farnosti Božejov neďaleko Pelhřimova. Dočítala som sa, že ste do kostola investovali napríklad peniaze z Vášho súkromného stavebného sporenia. Aké to je, byť katolíckym kňazom v sekulárnych Čechách?
Dobrodružné.
V istom zmysle nemusíte isť na misiu do Afriky?
(Po chvíli zamyslenia s úsmevom) Nie. Nechcem sa dopúšťať klišé.
Vedeli by ste si predstaviť byť kňazom na Slovensku?
Popravde, viem si predstaviť veľa vecí. A reálne, neviem, kde skončím. Keď človek zostarne, tak to každého ťahá domov. Aj keď otázka je, kde sme doma. Pokiaľ máme rodičov, tak sme doma zrejme tam, kde žijú oni. Keď rodičia odídu, tak sme doma asi tam, kde máme ľudí, ktorí nás majú radi a ktorých máme radi my. Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.
Na základe Vašich kníh čí zamyslení pre Rádio Slovensko Vás vnímam ako človeka, ktorý nabúrava nazeranie na svet v ohraničených kategóriách: čierne- biele, dobré- zlé, atď. Upozorňujete na vyprázdnenosť pojmov, formalizmus, kladiete dôraz na vnútornú poctivosť. Ako to vidíte Vy? Sú toto aspekty Vašej osobnej misie?
Sú to predovšetkým veci, ktoré hovorím sám sebe. Na prvom mieste ich potrebujem počuť ja sám. Aj moje kázne sú apriori určené mne, až potom tým druhým. Lebo v prvom rade ja sa potrebujem zmeniť a byť lepším. A to teraz nehovorím v mysle nejakého sebazhadzovania. Ale tak, ako to naozaj cítim. Mnohí v kostole k pánovi farárovi vzhliadajú ako k nejakému svätému obrázku. Ale my kňazi tiež potrebujeme byť dobrí. A potrebujeme počuť, že máme byť dobrí. Preto veci, o ktorých rozprávam sa týkajú primárne mňa a hovorím ich sám sebe. Aby som na ne nezabudol. Aby som sa ich držal…
Aj moje kázne sú apriori určené mne, až potom tým druhým. Lebo v prvom rade ja sa potrebujem zmeniť a byť lepším.
To je vlastne aj pochopiteľný prístup. Lebo pri čítaní Biblie každému rezonuje niečo iné. V závislosti od toho, čím žije…
Áno. A dokonca sú to rôzne veci pri rovnakom človeku a rovnakom texte. Lebo čítania sa v kostole opakujú. Za tie roky, čom som kňazom som tie texty čítal desiatkykrát. A vždy je to pre mňa o niečom inom. Vždy tam objavím niečo, čo sa ma dotkne, ale iným spôsobom. Akoby nanovo. A zase sme pri tej ceste. Lebo nie sme statickí, sme na ceste.
Čítali ste alebo čítate aj posvätné texty iných náboženstiev, napríklad korán, židovské sväté knihy, a podobne?
Na škole, popri štúdiu teológie, som čítal korán. Mal som šťastie na skvelého prof. Kropáčka, ktorý nám vysvetľoval islam. Vtedy som si prečítal korán. Bolo to veľmi inšpirujúce.
Študovali ste na Slovensku alebo v Čechách?
Na Karlovej univerzite.
Predmety venujúce sa islamu sú štandardom na bohosloveckých fakultách? Aj na Slovensku?
To neviem.
Ešte stále si myslíte, že aj mŕtvi môžu chodiť a najbolestivejší je pohľad na človeka, ktorý nemá otázky a prestal hľadať odpovede? (Kniha Boží šašo, 2010)
Áno. Sociálna smrť bola kedysi fenoménom starých ľudí. Zomierali na samotu skôr, ako fyzicky zomreli. Dnes sa sociálna smrť týka aj mladých ľudí a detí. Sú sociálnymi bezdomovcami žijúcimi medzi nami. A myslím si, že áno. Chodiaci mŕtvi, mŕtvi medzi nami, sú na tom horšie ako tí reálne mŕtvi.
Chodiaci mŕtvi, mŕtvi medzi nami, sú na tom horšie ako tí reálne mŕtvi.
Mohli by ste sa bližšie vyjadriť k tým deťom?
Sociálne bezdomovectvo ako téma ma v istom zmysle fascinuje. Písal som o ňom aj zamyslenie pre Slovenský rozhlas. Sociálnu smrť sme si kedysi vyslovene spájali so starými ľuďmi. Smrdia, dáme ich do domova. A tam tým odlúčením odchádzali skôr, ako reálne zomreli. Lenže v súčasnosti, keď sa pozriete na mladých ľudí, čím trpia? Mnohí z nich práve istou formou sociálnej smrti. Sú osamotení, nikto na nich nemá čas, nemá ich rád. Namiesto pozornosti dospelých dostanú do ruky mobil či playstation.
Učiteľka z materskej škôlky mi raz povedala, že oni ako vychovávateľky už ani nepoznajú rodičov ich detí. Ráno dieťa privedie napríklad otec. No často nevedia, kto ho znej vyzdvihne. Niektorý zo starých rodičov? Nejaká teta? O týždeň mama, ktorá má práve dieťa v striedavej starostlivosti? Proste niekto. A to je ono. Alebo môže byť. Jeden zo znakov mŕtvych medzi nami.
Otvorenosť, stručnosť, nadhľad a humor sú pre mňa atribúty Vašej tvorby. Považujete sa za vtipného človeka? :-.) A akú spätnú väzbu dostávate v tomto smere od iných?
Nie. Ale uvedomujem si, že v živote som mal šťastie. Česi na to, čo chcem povedať, majú jeden výstižný termín- „hranař“. Ako označenie človeka schopného trafiť do čierneho, udrieť klinec po hlavičke. Poznal som niekoľko takých ľudí. Napríklad Jiřina Jirásková, Marína Kráľovičová, Eva Kristínová či Katarína Kolníková. Oni vedeli zaťať do živého. Ľudia, ktorí s prepáčením mohli povedať aj hovno, a my by sme to od nich zobrali. A práve preto ho nikdy nepovedali. Čiže zažil som to. Niežeby som sa to snažil napodobňovať. Na takú priamosť som si musel občas aj zvykať. Veľmi trefne vie niekedy veci pomenovať aj môj otec.
Mňa trefnosti učia aj zamyslenia pre Slovenský rozhlas. Na platforme jednej minúty sa treba dopustiť myšlienky. A keď nie, tak by Vám nepomohlo ani dvadsať minút. Ja v nedeľu v kostole kážem maximálne tri minúty. Lebo v televíznych správach v priebehu piatich minút prejdeme celý svet. A väčšina mladých prijíma informácie z Tik Toku. Preto farár im nemôže rozprávať dvadsať minút. Myslím, že by nemal šancu, aby ho po celý ten čas aj vnímali.
„Hranařom“ ste teda tak trochu aj po otcovi?
Neviem. Ale čím som starší, tým viac si uvedomujem, aký som mu podobný. A čím je starší on, zdá sa mi byť vtipnejší. Dokáže s dôvtipom zareagovať na situáciu či ju zglosovať. A vie ma zahanbiť aj bez slov. Raz sme spolu cestovali vlakom z Cífera do Bratislavy na koncert Richarda Müllera. Ja som stále niečo robil s mobilom. Otec sa len tak díval okolo seba a zrazu začal predstierať, že v jednej ruke drží mobil a druhou akože skroloval po akože monitore. Cítil som sa trochu zahanbený. Spýtal som sa ho: „Prosím Ťa, čo to robíš? Si normálny?“ A on mi odpovedal: „Pozeráš sa na seba. A na iných ľudí v tomto vlaku. Sám si skús odpovedať na otázku, kto je tu vlastne normálny.“ Na to, aby sme v dnešnej dobe povedali niečo veľké nepotrebujeme, či dokonca nesmieme používať veľké slová.
Lebo sú vyprázdnené?
Lebo nimi už nič nepovieme. Naučil som sa, že dôležitým zvukom, ktorý by mal byť súčasťou nášho života je ticho. Ticho je zvuk, ktorý nám chýba a pritom nim môžeme tak veľa vyjadriť. Dokonca i zaujať. Máme tendenciu na všetko reagovať. Túto našu vlastnosť v nás podporujú sociálne siete. Máme pocit, že jednoducho musíme reagovať. A najlepšie okamžite. Lenže my nemusíme. Len môžeme…
Ticho je zvuk, ktorý nám chýba a pritom nim môžeme tak veľa vyjadriť. Dokonca i zaujať.
Môže to súvisieť aj so svetom práce, zarábania peňazí? Hovorí sa, že je dôležité, aby bolo človeka vidieť a počuť.
Otázka je, kto takto premýšľa. V deväťdesiatych rokoch ľudia platili nemalé peniaze za svoje PR. Aby ich bolo vidieť. Dnes, ak ste múdra, platíte veľké peniaze, aby Vás vidieť nebolo. Tých, ktorých vidíme v novinách a časopisoch, to nie sú tí najlepší. Lebo tí najlepší nemajú potrebu takéhoto zviditeľňovania sa. Ja sa niekedy úprimne smejem z uverejňovaných rebríčkov najbohatších ľudí. Osobne poznám pár naozaj bohatých ľudí, o ktorých nikto nevie. Nemajú záujem, aby o nich iní vedeli.
Politickým komentárom sa venujete i naďalej. Či už ako hosť RTVS, píšete pre Plus 7 dní. Rád fotíte, tiež vyučujete na Katedre žurnalistky Karlovej univerzity. Je niečo, popri odborných znalostiach, čo sa svojim študentkám a študentom snažíte odovzdať?
Aby sa nebáli vychádzať zo svojej komfortnej zóny. Študentskej, intelektuálnej pražskej. Aby sa nebáli prekračovať hranice vlastného „geta“ a nazerať do „geta“ oproti. Ak máme ako spoločnosť/civilizácia prežiť, schopnosť prenikať naprieč „getami“ je nevyhnutnosťou. Myslím si, že jedného dňa sa táto zručnosť bude dokonca vyučovať na školách.
Aby sa nebáli prekračovať hranice vlastného „geta“ a nazerať do „geta“ oproti. Ak máme ako spoločnosť/civilizácia prežiť, schopnosť prenikať naprieč „getami“ je nevyhnutnosťou.
Mojim respondentkám som vždy kládla rovnaké posledné dve otázky. Rada by som ich položila i Vám. Prvá z nich je, čo si myslíte o živote?
Ako kňaz mám veľmi rád pohreby. Nie je to znak nejakého môjho čudáctva. Mám na to totižto dôvod. Pohreby ma inšpirujú k životu. Počas nich si uvedomujem, že tu nie som „nafurt“. Ale len na doživotie. Občas na to zabúdam a pohreb mi tento fakt pripomenie. Ešte žiješ. Ešte môžeš byť šťastný a spokojný. Paradoxne, takto som najviac užitočný pre seba aj pre ostatných. Lebo ak budem šťastný a spokojný, prispejem ku šťastiu a spokojnosti aj ľudí okolo mňa. Na živote je najdôležitejšie žiť ho. A žiť ho až na doraz, na kožu. Lebo v starobe už nič nestihneme. Nie je na nej nič pekné. Dá sa iba prežiť. A dôležité je žiť tak, aby sme raz na tú starobu nezostali sami. Preto mám rád pohreby.
..,že tu nie som „nafurt“. Ale len na doživotie. Ešte môžem byť šťastný a spokojný. Lebo ak budem šťastný a spokojný, prispejem ku šťastiu a spokojnosti aj ľudí okolo mňa.
Nevadí Vám ani kvílivé pohrebné spievanie? 🙂 Mňa by zrejme rozplakalo aj keby som zomrelého/zomrelú ani nepoznala.
U nás sa spievajú pekné piesne. A pohreby sú podľa mňa krásne. Ja zásadne slúžim v bielom ornáte. V čiernom alebo fialovom som ani nikdy neslúžil. Naopak, tú čiernu mám občas chuť obliecť si na svadbu. Lebo svadba je v istom zmysle pohreb. Pokiaľ sa rodičia nerozlúčia s tým „svojim“, „svojou“ a neprijmú tú „novú/nového“, tak to manželstvo nedopadne. Pohreb vnímam ako oslavu života. Pre toho, kto zomrel, oslavu večného života. A pre nás, ktorí zostávame, oslava života, ktorý je ešte pred nami. Na konci obradu vždy zvyknem povedať: „Keď prídete domov, nalejte si niečo, čo mal dedo rád. Pripite jemu na večnosť a sebe na život.“
Moja druhá záverečná otázka znie, čo si myslíte o svojom živote.
Nič dobré. Ale verím, že to bude lepšie. Že sa raz dopracujem k tomu, že sa nebudem musieť báť predstúpiť pred Boha. A budem vedieť zodpovedať základnú ľudskú otázku „Kto som?“ A tiež: „Prečo som tu bol?“ Ešte na ne celkom nepoznám odpoveď.
Nie sú pre Vás pohreby aj pripomienkou, že človek by mal byť láskavý aj sám k sebe?
Ale ja som láskavý. Moja odpoveď nebola prejavom neláskavosti. Ale zmyslu pre realitu.
Vám sa asi nežije ľahko, však?
(Zamyslený výraz tváre.)
Dovoľujem si odhadnúť na základe toho, ako reflektujete…
Nie, nežije… Som Vám vlastne vďačný, že ste chceli viesť tento rozhovor osobne. Myslím, že keby ste mi Vaše otázky len zaslali a ja by som Vám odpovedal písomne, odpovede by boli asi trochu iné. Vo vzájomnej osobnej interakcii ľudí sa predsa len rodí niečo nové. Človeka môže priviesť k trochu inému zmýšľaniu, na aké je zvyknutý. A to je super. Keď sa človek dopustí niečoho nového, vtedy to má zmysel…
Vo vzájomnej osobnej interakcii ľudí sa predsa len rodí niečo nové. Keď sa človek dopustí niečoho nového, vtedy to má zmysel…