Moja prvá interakcia s Annou Poláčkovou bola vďaka mojej práci. Pozývala som ju, spolu so žiakmi a žiačkami gymnázia, na ktorom pracuje, na jedno edukačné podujatie organizované našou univerzitou. Prekvapila ma jej otvorenosť a záujem. Čakala som odpoveď v zmysle „nemáme čas, musíme preberať naplánované učivo“. Ona však moje pozvanie prijala. To bolo v roku 2018. Dnes prijala moje ďalšie pozvanie. Tentokrát k otvorenému rozhovoru o učiteľstve, práci s láskou, ale i oblečení rehoľných sestier či potrebe individuálneho prístupu.
- V roku 2018 ste si našli čas a prišli ste s Vašimi žiačkami a žiakmi na žilinské námestie na podujatie Deň zdravého ovzdušia. Vy ste s nimi nemuseli preberať učivo podľa harmonogramu?
Určite sme museli preberať učivo podľa harmonogramu. (Úsmev). Ale sú aktivity, ktoré sú dobré pre žiakov a pomáhajú im vidieť svet inými očami, čo je prospešné.
- Dnes ste riaditeľkou Gymnázia svätého Františka. Stále však, predpokladám, aj učiteľkou. Ako vnímate svoje učiteľské povolanie?
Jednoducho povedané rada učím a rada som učiteľkou. Považujem za dôležité formovať mladých ľudí, viesť ich spôsobom, ktorý ich pripraví pre život. My sme cirkevná škola a myslím si, že preto majú mnohí predstavu, že sa len učíme, nadobúdame vedomosti a zručnosti, a to aj v duchovnej sfére. Samozrejme, učenie a rozvíjanie schopností študentov je to podstatné, na prvom mieste. U nás v škole si však uvedomujeme, že to nemôže byť len o tom. Študenti musia aj poznať svet. Preto je podľa mňa dôležité chodiť na rôzne podujatie, či už kultúrne, vedecké alebo športové. Ísť na podujatie, na vlastné oči vidieť napríklad nové technológie alebo stretnúť ľudí, ktorí povedzme aj zmýšľajú inak ako my…
- Čo ste sa naučili vďaka učiteľstvu?
Pre mňa je každý školský rok iný. Mladí ľudia sú tí, ktorí dodávajú elán, intenzívne v nich pulzuje život. Vnímam, že ma obohacujú, sprostredkovávajú mi iný pohľad na svet. A toto je, myslím si, významný prínos.
- Na gymnáziu ste popri vyučovaní pôsobili aj ako školská psychologička na kratší úväzok. Tejto práci sa ešte venujete? Dá sa vôbec povedať, čo Vás baví viac- učenie alebo poradenstvo?
Nechcela som túto funkciu zrušiť. Môj momentálny úväzok školského psychológa je minimálny, len na jednu hodinu. Rola riaditeľky a školského psychológa sa vlastne dopĺňajú. Teraz viem viac o ľuďoch, ktorí majú nejaké problémy a potrebujú poradiť v určitej oblasti. Väčšinou spolu vedieme rozhovory, diskutujeme so žiakmi alebo ich rodičmi. Prípadne hľadám pomoc u iných učiteľov, výchovných poradcov alebo ich ďalej odporúčam na nejakého špecialistu.
Poradenstvo je jednoducho iný typ práce, má iný rozmer. Narábate s dušou človeka, tým najcennejším, čo on má. Teda práca je to náročná, ale pekná. Aj keď nehovorím, že učenie nie je náročné. Pretože pri učení musíte vo veľkom kolektíve zhodnotiť situáciu a nájsť správny prístup ku žiakom. Povedať však čo ma baví viac- učenie alebo poradenstvo? Myslím, že to ani neviem posúdiť…
- Ste držiteľkou medaily MUDr. Stodolu za rozvoj zdravotníckej výchovy, ktorá Vám bola udelená hlavným hygienikom SR v roku 2011 za vytvorenie metodickej príručky s názvom Červené stužky. Mohli by ste v krátkosti predstaviť zameranie príručky? Ako ste Vy osobne vnímali jej prípravu?
V prvom rade by som chcela zdôrazniť, že nejde iba o príručku. Je to vlastne celoslovenská kampaň s názvom Červené stužky. Ak si dobre spomínam, nultý ročník bol v roku 2007. V tom období sme mali sestry na misii sv. Jána v Afrike, v Barbertone. Starali o chorých na AIDS. Ja som sa zapojila do projektu Zdravie a bezpečnosť na školách a rozhodla som sa poukázať práve na tento problém. Chceli sme do škôl posielať film Anjeli. Naša kampaň je pravidelne podporovaná ministerstvom školstva. Každý rok nám dajú peniaze, aby sme mohli školám poskytnúť propagačné materiály, rozbehnúť súťaže a v jeden rok som napísala práve spomínanú príručku. Každý rok sa niečo opakuje a ak máme dostatočné financie, snažíme sa pridať aj niečo nové. Možno konštatovať, že kampaň sa veľmi pekne rozbehla. Školám sa páči. Už len to, že si 1. decembra, ktorý je Svetovým dňom boja proti AIDS, porozdávajú červené stužky, je pekné gesto. Alebo samotné školy prišli s nápadom na živé červené stužky. Vytvárajú ich vonku na ihrisku alebo aj v telocvični. Páči sa mi to, je to veľmi milé. Obľúbené je tiež zapájanie sa do výtvarnej súťaže. Jeden rok sme finančne podporili školy pri organizovaní športového turnaja. Na našej škole mávame pravidelne každý rok florbalový turnaj pre červené stužky. Je súčasťou preventívnej osvetovej kampane. Odborníci pre nás zastrešujú prednášky. Propagačné materiály sú dostupné aj na našej webovej stránke. Takže školy, keď chcú, môžu ich použiť a zrealizovať vlastnú kampaň.
- Dnes tu spolu sedíme, ja v rifliach, Vy v rehoľníckom habite. Kedy ste sa rozhodli stať rehoľníčkou? Vyskytol sa nejaký bod zlomu, ktorý rozhodol o tomto Vašom smerovaní?
Ako každý mladý človek, aj som hľadala nejaké moje životné smerovanie a ukotvenie. Dlho som sa za to modlila a Pán mi ukázal, že mám ísť do zasväteného života. Takže som sa takto rozhodla a neľutujem. Je to pre mňa pekný život, nádherný.
Zlomový okamih pri rozhodovaní sa u mňa, myslím, nevyskytol. To rozhodnutie samotné však pre mňa bolo zlomové a veľmi dôležité. Vtedy som mala prácu, ktorú som veľmi milovala. Ja som vyštudovaná zdravotná sestra a v tom období som pracovala v nemocnici. Moja práca pre mňa bola všetkým. Opustiť ju, urobiť ten krok, to bolo vtedy pre mňa asi to najťažšie. Dnes už môžem povedať, že ja sama som príkladom toho, že čokoľvek človek robí a robí to naplno a s láskou, tak sa to stane jeho totožnosťou.
Dnes už môžem povedať, že ja sama som príkladom toho, že čokoľvek človek robí a robí to naplno a s láskou, tak sa to stane jeho totožnosťou.
Keď som išla do rehole, tak mi sestry hovorili, že sú františkánky. Po čase som sa dozvedela, že sa voláme školské sestry sv. Františka. Samej seba som sa pýtala: „Čo ja vlastne budem robiť? Veď som chcela pracovať v nemocnici.“ To bol jeden z motívov, prečo som išla do kláštora. Raz som sa totižto stretla so sestrou, ktorá pracovala v nemocnici. A zrazu…školské sestry… Premýšľala som, či tu vôbec patrím. Po noviciáte, to je také dvojročné skúšobné obdobie, sa ma predstavená spýtala, či nechcem ísť študovať, lebo potrebujú učiteľku do školy. Tu na toto gymnázium. Ako malé dievča, v čase komunizmu, som zvažovala aj učiteľské povolanie. No zavrhla som ho, lebo som vedela, že ako učiteľka by som nemohla slobodne žiť svoju vieru. Po návrhu predstavenej som si ale povedala, že to môžem vyskúšať. Vybrala som si predmety, ktoré mali zameraním najbližšie ku zdravotníckej škole. Biológia a psychológia, z ktorej som maturovala. Moje vtedajšie vyskúšanie dopadlo tak, že učím od roku 1997 doteraz.
- A ako dlho ste robili zdravotnú sestru?
Štyri roky. Ale úprimne, ja som v tom každý deň. Lebo keď sa niečo na škole stane, prídu za mnou, že je potrebné niekoho ošetriť. Reálne som teda na škole zdravotníčkou s nulovým úväzkom. (Úsmev.)
- Ako sa Vám žije v habite rehoľníčky? Cítite niekedy na sebe zvedavé pohľady?
Tak určite, takáto neželaná pozornosť nie je vždy príjemná. Zaujímavé je, že muži ani tak nenadávajú. A od žien takéto vety viac zabolia…. Pamätám si pocit, keď som ako čerstvá rehoľníčka išla domov v habite navštíviť moju rodnú sestru. Zdalo sa mi, že sa na mňa všetci pozerajú. Cítila som sa ako čierny výkričník…Po čase som si ale uvedomila: „Veď sa na Teba nikto nepozerá.“ Teraz sa už nad takýmito vecami nezamýšľam. Ale keď som napríklad členkou komisie nejakej súťaže, tak vidím, že ľudí zaujme, kto medzi nich prišiel… Predsa len, je to iné ako štandard. Keby som prišla v laickom oblečení, nikto by nevedel, kto som. Takto to vedia všetci. Niekedy mi aj trochu prekáža, že moje oblečenie ma v istom zmysle vyčleňuje. Na druhej strane je však už súčasťou mojej identity. Samozrejme, keby som išla na bicykel, určite by som nešla takto oblečená… (Úsmev.)
Zaujímavé je, že muži ani tak nenadávajú. A od žien takéto vety viac zabolia….
- Myslím, že ráno mávate jednoduchšiu situáciu. Nemusíte premýšľať, čo na seba…
Ale prečo? Tiež musím každé ráno premýšľať, akú blúzku a aký sveter si vyberiem. (Úsmev.) Alebo aké topánky si obujem. Určite je to ale ľahšie ako u iných žien. To je jasné.
- Ľudí okolo nás zvykneme nálepkovať. Už vám niekto niekedy povedal: „Tak toto by som od rehoľnej sestry nečakal/nečakala?“
Určite mi to už niekto niekedy povedal, ale na konkrétny príklad si teraz nespomeniem. Ale mám jednu skúsenosť, ktorá súvisí s Vašou otázkou. Keď som chodila na VŠ, súčasťou kurikula bol sociálno-psychologický výcvik. V rámci krúžku sme boli veľmi dobrá partia. Na jednom sedení, počas hrania emotívnej hry, mi vyučujúci povedal, že aj keď mám iné oblečenie, som akoby jednou z nich. To ma zaujalo. Povedala som si: „To by predsa malo byť normálne, že som jedna z nich.“ Ale ľudia zrejme niekedy očakávajú iné správanie. Hoci ja sama neviem aké… Ale bolo to pre mňa pekné, lebo som vnímala, že mi tou vetou chcel vyjadriť kompliment. Snažila som sa byť s tými ľuďmi vtedy aktívna, zdieľať sa s nimi.
Niekedy si ľudia možno myslia, že sme príliš striktné a veľmi sa držíme svojich noriem. Pochopiteľne, aj v škole máme normy pre žiakov. Ale niekedy je potrebné pozerať sa na veci a ľudí individuálne. Nemerať všetko jedným strihom. A možno vtedy si niekto povie: „Tak toto by som nečakal/nečakala.“ V praxi sa to môže prejaviť tým, že u niekoho niečo prepáčim, u iného nie. Ale ja sa vždy snažím pozerať na konkrétneho človeka. Prečo urobil, čo urobil. Čo sa za tým skrýva…
Ale niekedy je potrebné pozerať sa na veci a ľudí individuálne.
Alebo možno iný príklad. Raz sa ma moja známa pýtala, či som pozerala v televízii istý film. Keď som odvetila záporne, ona sa ma s prekvapením v hlase spýtala: „A čo vlastne robíš, keď ani televíziu nepozeráš?“ Ale, pravdupovediac, odkedy som bola v kláštore, ešte nikdy som sa nenudila. Nemyslím to tak, že stále pracujem. Ale vždy je tu niečo. Aj čas na oddych, čas ísť do prírody, zdieľať sa s inými ľuďmi alebo samozrejme, čas modlitby.
- Moja stará mama bola silne veriaca katolíčka. Pred ňou sme na kňazov nemohli povedať nič negatívne, hneď nás zahriakla. Podobnú úctu mala voči rehoľným sestrám- sestričkám. Na strane druhej si viem predstaviť, že sú ľudia, ktorí možno nad rehoľníčkami „ohŕňajú nosom“, nerozumejú tomuto povolaniu/poslaniu. Máte takúto skúsenosť? Ak áno, ako sa Vám žije medzi týmito extrémami?
Kto bol kedysi v spoločnosti autoritou? Kňaz, lekár a učiteľ. A dnes, kto je kritizovaný? Kňaz, lekár a učiteľ. Určite ma poteší, keď stretnem ľudí, ktorí si ma vážia ako človeka, ktorý svoj život odovzdal Bohu. A čo sa týka ľudí, korí tomu nerozumejú? Môžeme si k sebe nájsť cestu vďaka rozhovoru na inú tému. Ja mám z VŠ doteraz priateľov, ktorí sú neveriaci a máme si čo povedať. Teda ja sa s protipólmi spomenutými v otázke nestretávam. A ani ja sama sa takto nepozerám na život. Ak by sme sa pozreli na modernú kultúru, je veľa nechutných filmov o kňazoch a sestričkách. Teda spoločnosti je predostieraný takýto klamlivý obraz a ľudia si potom myslia, že my takto žijeme. Pravda je však inde…
Môžeme si k sebe nájsť cestu vďaka rozhovoru na inú (spoločnú) tému.
- Vo všeobecnosti sa veľa hovorí o vyhorení v práci. V školstve o frustrácii učiteliek. Vy sa cítite byť frustrovaná?
Nepovedala by som, že sa cítim byť frustrovaná. Napadá mi však karikatúra, obrázok učiteľa na začiatku a na konci školského roka. Keď sa blíži koniec školského roka, cítime, že sme už viac unavení. A tešíme sa na prázdniny. Vždy sa tešíme na prázdniny. Práca s ľuďmi je vyčerpávajúca, ale zároveň aj krásna. Znechucuje ma, keď je niekto k učiteľom príliš a nespravodlivo kritický, ale aj keď sú príliš kritickí samotní učitelia. Nielen k práci, ale i k pracovným podmienkam, napríklad ku platu. Alebo aj žiaci vedia byť niekedy príliš kritickí. Niekedy sa vyskytne nedorozumenie. A inokedy sa zase objavia veci, s ktorými neviete pohnúť. My napríklad teraz hľadáme do školy upratovačku a nemôžeme ju nájsť. A toto je jedna z vecí, ktoré ma frustrujú, lebo už naozaj neviem, kde ju máme hľadať…
- Z čoho čerpáte?
Veľmi rada trávim čas v kaplnke.
Tiež som typ človeka, ktorý má rád, keď za sebou vidí dobre urobenú prácu. Alebo keď viem, že som dobre pripravená. Vtedy som spokojnejšia. Teda čerpám aj z pocitu dobre vykonanej práce.
V rámci relaxu chodím rada na chatu. Pokosím trávu, venujem sa manuálnej práci. Alebo idem na bicykel. Mám veľmi rada žilinské vodné dielo. Ale rada sa i porozprávam, dám si s niekým kávičku. Hlavne s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Niekedy je zase dobré si len tak pokecať… Ja napríklad veľmi rada riešim problémy v prítomnosti iných ľudí. Porozprávam im, čo riešim a niekedy aj priamo počas toho rozprávania sama prídem s riešením. Je to predsa len iná perspektíva, keď o probléme rozprávate nahlas…
- Čo si myslíte o živote?
Ja si myslím, že život je veľký dar. Myslím si, že ho treba prežiť najlepšie, ako vieme. To neznamená, že je/bude bez chýb. No z chýb sa môžeme poučiť a ísť ďalej. Život prináša rôzne situácie- ľahké a pekné, ale i ťažké a nepríjemné. Verím ale tomu, že všetky nás vedú k Bohu. On nám pomáha prekonávať problémy, ukazuje smer. Tiež si myslím, že život musí mať zmysel. Veľmi sa mi páči filozofia V.E. Frankla, ktorý hovorí, že každý človek musí sám pre seba objaviť zmysel svojho života. Niekto ho nájde trebárs aj v háčkovaní pekných ponožiek alebo v tom, že sa snaží robiť dobré veci. Mám nedávnu skúsenosť. Jeden rodič v práci vyraďoval počítačové myšky a slúchadlá. Rozhodol sa venovať ich škole. Poďakovala som mu a on to tak trochu zľahčoval: „Veď to nebolo nič komplikované, ani vzácne.“ Ale ja som vďačná aj za malé veci, potešia. A o tom je predsa život. O maličkostiach a bežných veciach.
- Čo si myslíte o svojom živote?
Nad týmto som sa nikdy nezamýšľala… Nemyslím si, že by bol najľahší. No neľutujem žiadne chvíle, lebo som sa veľa naučila. Nechcela by som opakovať žiadnu etapu môjho života. Určite sú vždy okamihy, pri ktorých by človek niekedy rád zastavil čas a vrátil ich späť, prípadne niečo zmenil. Napriek tomu, je to môj život. Ja sa teším, že žijem Pánovi zasvätený život. Je to cesta, ktorej nie každý rozumie, ja som sa však v nej našla a odporúčam ju.