Mobil sa mi v taške pomrvil a vydal zvuk. Prijal sms. Váš let bol zrušený. Otrávene som prevrátila oči. Čo budem v tomto nie veľmi príjemnom meste, Kolíne nad Rýnom, robiť o deň dlhšie? Recepčná v hoteli mi však pomohla vymyslieť plán. Návštevu zámku Dračí Hrad (Schloss Drachenburg). A to mi už oči zasvietili…
Uvedenie do kontextu a Ordnung
Aj Deutsche Bahn (nemecká železničná spoločnosť) robí občas úpravy na trati. Dobu krátkeho zdržania využijem vo vlaku na browsovanie po webe o cieli mojej cesty a na pol ucha počúvam rozhovory nemeckých dôchodkýň. Z webu sa dozvedám, že Schloss Drachenburg bol postavený v rokoch 1882-1884 Stephanom von Sarter. Je teda o niečo mladší ako slávny Neuschwannstein a vznikol iba pár rokov pred prestavbou Bojnického zámku Jánom Františkom Pálffym do súčasnej podoby.
Základný Ordnung v časovej osi mám, len aby bol aj v byte! Túto tému totižto práve riešia moje spolucestujúce. Jednohlasne sa zhodli, že je výhodné zavolať si upratovaciu službu. Hlavne na okná. Popisujú svoje pozitívne skúsenosti s prisťahovalcami. Jedna dáma zdieľa svoju skúsenosť. Zaplatila iba tridsať Eur. Zamýšľam sa nad tou sumou a zdá sa mi to byť predsa len dáko málo… Je mi tej umývajúcej osoby vlastne trochu ľúto. Samozrejme, všetkým dôchodcom a dôchodkyniam v pokročilejšom veku želám, aby si okná nemuseli umývať samy. Mimochodom, keď som už spomínala tie financie, pána Sartera postavenie zámku vyšlo na 1,8 milióna zlatých mariek.
Ruina hradu Dračia skala a DOLCE VITA
Po vystúpení v mestečku Köningswinter sa vďaka turistickým informačným tabuliam zorientujem celkom rýchlo. Smerujem ku historickej zubačke, ktorá ma vyvezie na vrch, ktorý sa nie celkom prekvapivo volá Dračia skala. Mojou prvou zastávkou je ruina hradu Dračia skala (Drachenfels). Hrad bol dokončený okolo roku 1167.
Po troch dňoch intenzívneho dažďa sa dnes oblaky konečne rozostúpili. Obloha je krásne jasná a pred sebou vidím scenériu ako z pohľadnice. S nadšením si vychutnávam teplo slnečných lúčov na moje koži. Pomaly kráčam k ruine nado mnou a plnými dúškami vdychujem vôňu šíriacu sa z okolitých stromov. „Jar je tu, jar je tu!“, volá moja hlava veselo. Je iba polovica marca. Ani doma na Slovensku som sa tento rok ešte nemala šancu tešiť z takéhoto príjemného teplého dňa. Spomínané nadšenie ma spomaľuje. Mám potrebu fotiť asi každý rozkvitnutý strom a s touto krásnou teplou jarou sa prostredníctvom fotografie podeliť s „mojimi“ doma.
Okolitou prírodou sa vraj nechával inšpirovať i pri svojej tvorbe Beethoven, rodák z neďalekého Bonnu. Údajne sedával nad riekou Rýn, aby tam sníval a pracoval. A nebol jediný. Heinrich Heine, nemecký básnik a prozaik, napísal dokonca báseň s názvom Noc na Dračej skale.
Pri zostupe z hradu ku stanovisku zubačky ma zaujme atrakcia (asi najmä pre deti :-). Z umelej jaskynky za poplatok dve Eurá vyjde celkom vtipný drak a porozpráva povesť. Lebo vrch Dračia skala sa nevolá dračou len tak pre nič za nič, ale práve kvôli hrôzostrašnému drakovi. Ešteže ho ten Siegfried porazil…:-)
Ale dosť bolo histórie a povestí! Keďže treba žiť tu a teraz, v kaviarničke pri výstupe zo zubačky si kupim latté machiato. Posadím sa na lavičku s výhľadom na Rýn, vychutnávam si scenériu i kávičku a domov pošlem fotografiu s textom: „La dolce vita.:-)“.
Ak by som verila na minulé životy, odhadovala by som, že som v minulom živote bola šľachtičnou. Alebo možno i poddanou, ktorá si šľachtničnou želala byť. To dedukujem na základe mojej fascinácie zámkami. „Trpím“ ňou odmala…
Zámok Dračí hrad a „fake“ organista
Východ z predajne lístkov na zámok je presklený. Už ho vidím aj so záhradou. Slovo „nadšená“ som v tomto texte už použila. Žiadne výstižnejšie na popis môjho momentálneho stavu mi však nenapadá… Už si len stiahnuť aplikáciu, virtuálneho sprievodcu, a môžem vykročiť.
Privíta ma pompézne schodište s krásnymi monumentálnymi maľbami. Krk vytáčam ako vládzem, sprievodcu pre vstupnú halu si pustím dvakrát, lebo komentár bol krátky a malieb veľa (24). Uvedomím si, že je vlastne skvelé, že som tu sama. Nikto mi nehovorí vety typu: „Veď poď už“ s otráveným výrazom na tvári ako dôrazný signál na presun do ďalšej miestnosti. Aby bol však zrejme vesmír v harmónii 🙂 , jeden frfloš, ktorého moje očumovanie asi trochu dráždilo, sa predsa len našiel. Sekjuriťák ma veľmi dôležito a nepríjemne upozorní, že ruksak mám mať vpredu, nie na chrbte. Pod slovom ruksak prosím rozumejte ten malý z predajne Decathlon, ktorý som svojho času kúpila za tri Eurá a vyskytuje sa takmer v každej slovenskej domácnosti (ak nemajú nejaký z čínskeho obchodu). Nenápadne si povzdychnem, asi na dve sekundy znechutená jeho prístupom. Keďže však nemám v pláne kaziť si krásny deň, pustím ho z hlavy. Chudák chlapík s takou mrzutou náladou v takýto pekný deň!
Ale kto to vlastne bol ten pán Sarter, ktorý si dal vystavať takúto honosnú súkromnú vilu? Žiadny potomok zo šľachtického rodu, ale syn hostinského z mesta Bonn. V dospelosti sa stal bankárom. Presťahoval sa do Paríža, kde sa mu podarilo zbohatnúť, vďaka čomu sa mohol zrodiť nápad na postavenie reprezentatívneho sídla v jeho rodisku. A ako majetný pán bol povýšený do šľachtického stavu. Pravdou však je, že Drachenburg si príliš neužil. Údajne (podľa Wikipedie) mal v pláne sa tam nasťahovať so svojou láskou z mladosti. Tá však mala byť už v čase dokončenia zámku mŕtva. Stephan von Sarter sa na Dračiu skalu nikdy nepresťahoval. Zostal žiť v Paríži. A ako ma informuje audiosprievodca v jeho spálni, je otázne či v posteli predo mnou vôbec niekedy spal.
Uznávam, Paríž je krásny. No keď sa prechádzam po priestranných, krásnych miestnostiach Drachenburgu, z ktorých niektoré ponúkajú výhľad do súkromnej záhrady a iné na Rýn a vzdialený Kolín, nerozumiem celkom motivácii bývať vo veľkomeste. Drachenburg je pre mňa jedinečnou kombináciou pokoja a veľkého mesta, ktoré je vlastne iba na skok.
Zámok, ktorý mal slúžiť ako súkromná vila pána Sartra, mal neskôr pohnutú históriu. Začiatkom tridsiatych rokoch 20. storočia v ňom sídlila katolícka internátna škola. Keďže niektoré maľby z mytológie, napríklad vyobrazenia Venuše, neboli v súlade s cieľmi formovania katolíckej mládeže, boli jednoducho premaľované. Počas druhej svetovej vojny bol dokonca sídlom školy Adolfa Hitlera. V priebehu posledných vojnových dní bol výrazne poškodený. Následne ho obsadili americkí vojaci, neskôr slúžil ako útočisko pre utečencov a utečenkyne. V rokoch 1960-1970 bol zámok opustený, čo využívali „lovcovia suvenírov“.
Postrhávali a ukradli časti alebo celé nástenné maľby. Drevené obklady stien slúžili ako palivové drevo. Zámok mal byť dokonca zbúraný a na jeho mieste mala vyrásť moderná administratívna budova. Tento zámer sa však napokon, vďaka protestom, nepodarilo zrealizovať. V roku 1971 Dracheburg prešiel do súkromných rúk. Kúpil ho excentrický obchodník s textilom Paul Spinat, ktorý ho zrekonštruoval. Mladí umelci doplnili i časti chýbajúcich malieb. Spinat zámok v roku 1973 sprístupnil verejnosti a sám na ňom prebýval až do svojej smrti v roku 1989. Okolo osoby Paula Spinata kolovali v okolí zámku rôzne historky. Pravdou však bolo, že na zámok sa vozil v zlatom Rolls-Royce a usporadúval kultúrne podujatia, na ktoré pozýval prominentov. Jedným z nich bol i Andy Warhol. Legendárnymi sa stali jeho orgánové koncerty. Hosťom a hostkám prítomným na prízemí hudobného salónu hral na organe umiestnenom na balkóne miestnosti. No, vlastne nehral. Hudbu iba púšťal zo záznamu, lebo organ v salóne nebol skutočným hudobným nástrojom, ale iba atrapou. Jeho manželka vraj až do jeho smrti bola presvedčená o jeho kvalitách ako organistu, kedy jej bolo vysvetlené, že na „nástroji“ sa ani nedá hrať. „Fake“ organistovi Paulovi Spinatovi tento fakt vraj neprekážal v tom, aby si za svoju „hru na organe“ užíval potlesk publika. V roku 1986 sa zámok stal pamiatkovo chráneným objektom.
V suteréne zámku je sprístupnená kuchyňa a ďalšie miestnosti, v ktorých služobníctvo varilo, pralo, mangľovalo, či vykonávalo iné prevádzkové činnosti. Dozvedám sa, že 19. storočie bolo nie nadarmo označované ako storočie slúžok. Väčšinu služobníctva totižto tvorili ženy (na zámku 96%) a nebola to veru ľahká práca. Môžem si prečítať štandardný rozpis prác, ktorými začínali ráno o šiestej a končili večer o desiatej. Je mi mimoriadne sympatické, že organizátorky a organizátori expozície mysleli aj na tieto pre históriu bezmenné osoby. K interiéru zámku patrí mimochodom i schodište pre služobníctvo, keďže by nebolo vhodné, aby používali hlavné schodisko. V časti vily určenej pre návštevy s nachádza i malá miestnosť, pri ktorej sa predpokladá, že mala slúžiť pre pobyt slúžky hostí. No, malá. Závisí od optiky, akú uplatníme. Doma máme izby dokonca i menšie.
Po prezretí expozície v suteréne sa rozhodnem už viac neignorovať môj hladný žalúdok. Usadím sa na terasu, objednám si taliansku minestrone a vychutnávam si slnko a výhľady. Ach tie výhľady! A o čom som to vlastne celý čas písala? LA DOLCE VITA! 🙂 Cítim spokojnosť a vďačnosť.
A mimochodom, ak by ste sa aspoň na chvíľu chceli stať hradnou pani alebo hradným pánom, môžete si na zámku rezervovať suitu.
Podeľte sa s Vašim odporúčaním na hrad/zámok, ktorý Vás zaujal, v komentári.:-)
Dobre sa čítajúci článok ku kávičke. 🙂
Tak som rada.:-)