Veľmi dobre si pamätám miesto, na ktorom som sa nachádzala, keď som prvýkrát telefonovala s Mirkou. Aj jej prístup. Konzultovala som s ňou vtedy moje zdravotné komplikácie. Snažila sa byť nápomocná, povzbudiť. Vedela som o nej, že zásadne zmenila svoj životný štýl. Štandardnú prácu vymenila za povolanie lektorky hormonálnej jogy. Bolo to impulzívne alebo dobre premyslené rozhodnutie? A ako sa jej vďaka nemu dnes žije…? Mirka Mahima Bartošová v rozhovore o vykročení do neznáma s dôverou.
Mirka, čo bolo tým spúšťačom, ktorý Ťa viedol k podaniu výpovede v Tvojom pôvodnom zamestnaní?
Spúťačom bola moja vtedajšia práca. Vlastne nešlo ani o prácu samotnú, ale skôr o medziľudské vzťahy v nej. Toto nezdravé prostredie začalo mať dopad na moje fyzické zdravie. Dobre vieme, že ak zotrvávame v prostredí, ktoré nám príliš nevyhovuje a sme tam dlhšie, ako by sme tam mali byť, má to na nás negatívny dopad. V mojom prípade sa mi zhoršil zrak, veľmi ma boleli oči. Neskôr som si to vysvetlila spôsobom, že som sa pozerala na veci, s ktorými som nesúhlasila. V tom období som bola vyčerpaná, unavená. Pochopiteľne, toto moje rozpoloženie malo negatívny vplyv aj na môj súkromný život. V takýto situáciách sa môžeme ale aj veľa naučiť. Myslím, že v mojom prípade tomu tak bolo. A za túto skúsenosť som veľmi vďačná. Od určitého momentu som sa teda stala akýmsi pozorovateľom medziľudských vzťahov. Ako fungujú, ako prebiehajú interakcie medzi ľuďmi. Učila som sa, kedy reagovať a kedy nie. Vtedy som dva roky chodila na akadémiu tibetských náuk. Hlavne prvý rok sme sa zaoberali práve otázkou, ako žiť svoj život čo najlepšie. To mi veľmi pomáhalo začať sa pozerať na veci inak a pomaly sa učiť aj reagovať inak v porovnaní s tým, ako som bola zvyknutá. Potom som už len akoby čakala na príležitosť odísť. A keď bola moja lekcia zavŕšená, odišla som.
Dobre vieme, že ak zotrvávame v prostredí, ktoré nám príliš nevyhovuje a sme tam dlhšie, ako by sme tam mali byť, má to na nás negatívny dopad.
To samotné podanie výpovede. Bolo to impulzívne gesto alebo dobre premyslené rozhodnutie?
Veľmi som túžila odísť, no nevedela som, čo budem robiť. V práci ma držali pomyselné istoty. Poznáme to asi všetci…Stabilné zamestnanie, stabilný príjem. Mentálne som však už akoby bola jednou nohou vonku. Chystala som sa na svoju prvú dlhšiu, trojtýždňovú cestu, po Nepále. Počas nej som sa modlila, aby sa situácia vyriešila v môj prospech. A keď som sa vrátila, bolo mi oznámené, že firma sa chystá redukovať stavy. Rozžiarili sa mi očká… Ja som pôvodne nemala byť medzi dotknutými osobami, ale po mojej, nazvime to intervencii, ma zaradili na zoznam. Prepustenie pre mňa znamenalo aj vyplatenie odstupného. Teda pre mňa najlepšia možná forma odchodu. Išla som vybuchnúť od šťastia. Zároveň som si uvedomovala, že moje prežívanie nie je úplne v poriadku voči ostatným kolegom a kolegyniam, zroneným z výpovedí. Ja som ale svoju radosť už nedokázala skrývať… Bola som veľmi rada, že toto rozhodnutie, i životnú etapu mám už za sebou. Správne načasované, vymodlené, vymantrované…
Išla som vybuchnúť od šťastia.
Keď si odchádzala z firmy, mala si predstavu, čo Ťa bude živiť?
Nemala som vôbec žiadnu predstavu. Bolo celkom desivé vstúpiť do neznáma a odovzdať sa. Ale vedela som, že rozhodnutie odísť zo zamestnania bolo dobrým rozhodnutím. Verila som, že nejaké dvere sa mi otvoria. Nevedela som však aké. Mala som ale jasný zámer. Chcela som robiť niečo, čo ma bude baviť a napĺňať. A v zásade bolo jedno, čo to bude. Chcela som byť tiež dobre ohodnotená a mať dostatok voľného času. Lebo dovolenka v práci mi, popravde, nikdy nestačila. (Smiech.)
Späť k našim pomyselnej istote, ako si ju nazvala. Stabilný príjem. Z čoho si žila?
Po pár mesiacoch som začala robiť hypotekárnu poradkyňu. Presvedčila ma jedna moja známa, ktorú som si vážila. Tiež pracovala ako poradkyňa. V mojich očiach túto prácu robila inak ako väčšina poradcov a poradkýň, ktorých som ja poznala. Tiež som dostala ponuku precvičovať jogu. Dovtedy som ju cvičila len tak pre radosť. Postupne sa tieto moje dva svety, dve zamestnania začali biť. Bolo pre mňa náročné prepínať z uvoľneného jogového nastavenia do striktných čísel. Videla som zmysel v komunikácii s klientami a klientkami, v tom, čo som pre nich robila. Na druhej strane som vnímala, že práca hypotekárnej poradkyne ma akoby vnútorne sťahovala, vytvárala vo mne napätie. Asi po pol roku aktívnej činnosti som sa s tým rozhodla skoncovať. Venovala som sa už len joge. Ponúk na lektorovanie jogy pribúdalo. Nezarobila som veľa, ale dokázala som sa uživiť. A mala som čas aj na meditácie dvakrát denne. V tom období som bola ešte stále otvorená. Nebola som nastavená spôsobom, že iba joga bude mojim povolaním. Neskôr, po dvoch, možno po troch rokoch, presne si to časovo už nepamätám, prišla hormonálna joga. A to bol pre mňa naozaj zlom.
Zažívala si chvíle, kedy si si hovorila toto je ono?
Zaujímavé bolo, že ja som to tak cítila od prvého momentu. Akoby som bola lektorkou hormonálnej jogy odjakživa. To isté mi potvrdila moja kamarátka, ktorá bola na mojom prvom kurze. Povedala mi, že keby nevedela, myslela by si, že to je možno môj stý kurz. Všetko do seba zapadalo.
Čo bolo pre Teba na začiatku najťažšie na povolaní „na voľnej nohe“?
Začali sa vyplavovať moje existenčné strachy. Človek nikdy nevie, čo bude… A áno, bolo to hlavne o financiách. Všetci máme svoje finančné záväzky, splátky. V tom období som žila so svojím priateľom, on ma dosť podržal. S financiami to ale vtedy bolo naozaj na hrane.
Problémom bola i skutočnosť, že som nevedela, čo budem robiť. Návrat do klasického zamestnania som ale nezvažovala. Vedela som, že toto už nie. Sloboda pre mňa vždy bola a aj je, nesmierne dôležitá. Už vtedy bola vo mne silne zakorenená a ja som vedela, že o ňu nechcem prísť.
Vedela si si nastaviť ceny, finančne ohodnotiť svoje hodiny?
Ceny na trhu, v jogových štúdiách sú dané. Keď som si prenajímala štúdio, pýtala som si jednoducho priemernú cenu za hodinu na trhu. Nebolo to teda nič ťažké. Cenotvorba pri hormonálnej joge bola na začiatku tiež jednoduchá, pretože boli k dispozícii základné odporúčania od jej autorky. Na Slovensku sa v čase, keď som ja začínala, hormonálna joga ešte necvičila. V Čechách však už bola pekne rozbehnutá. Ja som teda nadviazala na nich aj v cenotvorbe.
Na prvý pohľad sa zdá byť idylické byť sama sebe paňou. Ale aké sú podľa Teba najväčšie úskalia?
Je dôležité vykročiť. Keď som začala robiť hormonálnu jogu, záujem bol obrovský, za čo som bola veľmi vďačná. Keď ku mne príde klientka na kurz, vníma len tie odučené hodiny. Nie je to však iba o nich. To ľudia, ktorí robia sami na seba veľmi dobre vedia. Keď máte firmu, musíte sa o ňu starať. Treba sa venovať rôznym aktivitám. Od účtovníctva až po reklamu, treba zaplatiť nájomné. Náročná je aj administratíva. Väčšina ľudí má otázky, je potrebné s nimi telefonovať, mailovať. A všetky tieto činnosti som zastrešovala ja. Teda v tomto smere to bolo veľmi náročné. Ale bola som veľmi entuziastická, lebo hormonálna joga v tom čase výrazne pomáhala nielen iným ženám, ale i mne samej. Energia, ktorú som vynakladala sa mi naozaj krásne vracala.
Dnes sa teda ešte stále venuješ lektorovaniu hormonálnej jogy?
Ja som sa vlastne už posunula od hormonálnej jogy inam. Pred viac ako tromi rokmi som na Srí Lanke založila ajúrvédsky rezort. Najkôr som tam iba pár rokov robila jogové pobyty v spojení s ajúrvedou. A potom prišiel podnet zvonku. Čo keby sme založili malé ajúrvedské centrum? U mňa je to vždy tak, že nápad niečo zmeniť je mi podsunutý zvonku. Čakám na podnet a keď príde preciťujem, či s ním rezonujem, či ma k sebe priťahuje. A niekedy je túžba taká silná, že sa ani nedá inak, len ju nasledovať. Rovnaké to bolo aj s napísaním mojej knihy. Začiatky pri centre boli ťažšie ako pri hormonálnej joge. Lebo hneď po založení rezortu vypukla pandémia korony. Všetko bolo pripravené, no stalo sa… Ani neviem ako, ale ustáli sme to. V súčanosti nie sme malý, ale veľký ajúrvédsky rezort, ktorému sa venujem väčšinu roka. A založenie rezortu ma vlastne prepája aj s mojou predchádzajúcou prácou. Jeho zariaďovanie, dolaďovanie ma baví. Podobne ako v predchádzajúcej práci budujem prevádzku. Tentoraz však svoju. A sprevádzam ľudí pri liečení. Naučila som sa neodpovedať učebnicovo. Ale podľa toho, čo cítim, že by konkrétnej klientke alebo klientovi mohlo pomôcť. Niekedy cítim, že nemám hovoriť nič, lebo si tým má prejsť sama. Inokedy mám zase potrebu vysvetľovať detailnejšie.
Obohatila/obohacuje Ťa Tvoja práca? Ak áno, v čom?
Práca v rezorte ma obohatila rôznymi skúsenosťami. Uvedomila som si, že mám asi dar získať vedomosť nielen z vlastných skúseností, ale i zo skúsenosti iných. Viem sa nacítiť do iných ľudí. Celé sa to prelína s vedomosťami, ktoré som si naštudovala. A ja získam akoby nové poznanie. Už to nie je iba o sedení v meditácii. Už akoby som tou meditáciou žila. Veci ku mne prichádzajú. Robím to, čo ma baví a napĺňa. Žijem svoju prácu. Moja práca nie je oddelená od môjho života. Vnútorná žena má vo mne už svoje stále miesto. Už neodchádza. Preto aj tie problémy s číslami. Samozrejme, je vo mne aj muž. Ten sa venuje mojim organizačným aktivitám. Ale je to pekne vybalansované. Žena, aj muž vo mne sú partnermi. Keď potrebujem mužskú energiu, použijem ju. To isté platí aj pre ženskú energiu. Obe som sa ich naučila prirodzene používať.
Úprimne? Ani nie. Naozaj málokedy. Lebo ja žijem tak autenticky, že mne si to ľudia nedovolia povedať (smiech). Moja cesta tiež nebola vždy ľahká a zrejme ani nebude. Je to proste cesta. Aj na pobytoch či kurzoch ľuďom hovorím, že zmena môž byť, hlavne spočiatku, aj neprijemná. Vnútro potrebuje prečistiť. Tieto procesy prebiehali, samozrejme, aj u mňa.
Žena aj muž vo mne sú partnermi.
Klientkám hovorím, že keď nemajú dosah na svoju vnutornú ženu, hormonálna joga to spraví. Premasírovaním váječníkov balansujeme naše hormóny. A ako sa ku svojej vnútornej žene postavíme, to je na nás. Môžeme ju ignorovať alebo dokonca odmietať, lebo sa nám môže zdať byť čudná. Na začiatku je to možno aj trochu desivé. Otvorene hovorím o tom, aké to môže byť. Stojí však za to svoju vnútornú ženu objaviť…
Aké odporúčania (okrem hormonálnej jogy) dávaš ženám, ktoré majú potrebu stíšiť sa, zjemniť?
To je veľmi individuálne. Lebo každý potrebuje niečo iné. Máme šťastie, že tých ciest je v dnešnej dobe veľa a každý si môže vybrať, čo mu sedí. Ak idem do konkrétneho odporúčania, je to iba vtedy, keď si nacítim, čo je pre danú ženu či človeka vhodné. Čo ale vždy hovorím je: „Cíťte“. Všímajte si, čo Vás priťahuje. Opýtajte sa tela. Ono je vlastne jednoduché zistiť, čo je pre mňa vhodné. Nacítim si to. Predstavím si danú situáciu a opýtam sa svojho tela: „Keď to urobím takto, ako sa v ňom cítim? Telo hneď odpovie. Ak to urobím inak, ako sa budem cítiť?“ A zrazu sa môže objaviť kŕč alebo niečo iné. Takýmto spôsobom môžeme byť v sebe. A o tom to je. Jedným z účinkov hormonálnej jogy je, že nám pomáha viac vnímať seba, ale i svoje okolie. Vďaka tomu vieme prirodzene nasledovať svoje inštinkty. Ajúrveda vlastne robí to isté. Je úplne v poriadku, ak človek siahne aj po iných metódach. Napríklad po dychových cvičeniach či otužovaní. Hoci nie všetko je pre každého. Na to treba myslieť hlavne s ohľadom na fakt, že z niektorých ciest sa v dnešnej dobe stávajú módne trendy. To nacítenie sa je práca, ktorú potrebujeme urobiť my sami. Nikto iný ju za nás neurobí. Od nejakého času sa skôr snažím ukazovať ľuďom cestu. Ja im nehovorím, čo majú nájsť. Postupujem vlastne v zmysle starého príslovia: „Nedaj hladnému rybu, ale nauč ho uloviť ju.. „
Všímajte si, čo Vás priťahuje. Opýtajte sa tela. „Keď to urobím takto, ako sa v ňom cítim? Telo hneď odpovie. Ak to urobím inak, ako sa budem cítiť?“
Venujete sa aj téme odvahy? Lebo niekedy niečo aj nacítime, len nám chýba odvaha vykročiť…
A vieš, že často to nie je o odvahe ale o nedostatku dôvery? Veľakrát to tak je. Lebo odvaha samotná nám môže veľmi pomocť vykročiť. Ale potom nebudeme v tej ceste pokracovať, ak nám bude chýbať dôvera. Odvaha je pomôcka. Gro je podľa mňa dôvera. Tému dôvery otváram už zopár rokov. Veľakrát si neuvedomujeme, že nemáme dôveru v seba. Keď nemáme dôveru v seba, nemáme dôveru ani v život, ani v univerzum. Preto nevykročíme. No nejde to z jedného dňa na druhý. Je to o jej postupnom budovaní. Vyskúšam a zistím, že sa to dá. Podarilo sa. Kúsok novonarodenej dôvery. Len na ňu potom nemôžem zabudnúť. Neskôr príde ďalšia skúsenosť. Dôvera sa zväčší.
Lebo odvaha samotná nám môže veľmi pomôcť vykročiť. Ale potom nebudeme v tej ceste pokračovať, ak nám bude chýbať dôvera.
Ty netrpíš nedostatkom tohto druhu dôvery?
Ja som typ, ktorý dlhšie otáľa. No keď už raz urobím rozhodnutie, neobzerám sa späť. Samozrejme, vždy je tam strach, ale i tá dôvera. Už viem, že keď ma niečo takpovediac tlačí a moje rozhodnutie je spojené s veľkou neznámou, mám nasledovať moje inštinkty a srdce. Už som toľkokrát skočila, že moja dôvera sa znásobila. Viem, že keď budem nasledovať toto volanie, správne ma privedie tam, kde mám byť. Lebo mám s tým skúsenosť. Tiež som sa naučila nekalkulovať. Nasledovať pocit a nie hlavu. Hlava vždy dokáže vymyslieť veľa argumentov pre i proti. Môžem si ich spísať, urobiť prepočty, ak to má význam… To všetko je v poriadku. Dôležité je ale neriadiť sa týmito podkladmi ale pocitom. Buď ma daná vec/situácia priťahuje, ťahá ma k nej. Alebo tam ide iba hlava. A s rozhodnutiami urobenými iba hlavou ja osobne nemám moc dobrú skúsenosť…
A s rozhodnutiami urobenými iba hlavou ja osobne nemám moc dobrú skúsenosť…
Máš prehľad, ako sa darí Tvojim klientkám/klientom po absolvovaní kurzu alebo pobytu?
Často mi ženy napíšu aj po dvoch, troch rokoch. To je vždy veľmi pekné. Potom sú ľudia, ktorí sa mi pravidelne, sporadicky ozývajú. Napríklad pobyt v Chorvátsku, ktorý organizujem, už ani nepropagujem. Jednoducho viem, že sa naplní. Ženy sa aj opakovane vracajú a tam vidím, kam sme sa všetky posunuli. Užijeme si dovolenku a zároveň urobíme aj vnútornú prácu. No nie silene. Prešla som si vyhorením a odvtedy viem, že nemám príliš tlačiť na pílu. Absolvovala som veľké množstvo seminárov. Boli super, veľa som sa naučila. Už však viem, že vedomosti bez praxe sú prakticky k ničomu. Naučené treba aj žiť. Aj to sa snažím sprostredkovať mojim klientkám. Každá z nás si to, samozrejme, musí odžiť sama. Ale vieme si svoje skúsenosti pozdieľať, a to je krásne. Vlastne sa takto navzájom navigujeme.
Je integrovaný. Aj moje pracovné stretnutia ma napĺňajú, a to nielen po pracovnej stránke. Nejde iba o to, že sa na niečom dohodneme. Ale napríklad si aj vyrozprávame príbehy, čokoľvek… Je to veľmi obohacujúce. To, že nasledujem moje srdce spôsobilo, že si sama tvorím svoj vysnívaný život. Mám presne to, čo som si želala. Voľna, koľko chcem, slobodu, žijem nádherné vzťahy. A mám ich veľa. To je také požehnanie… Človek by si pomyslel, že je možné mať len pár hlbokých vzťahov. Ale ja ich mám naozaj veľa. Zvyknem hovoriť, že žijem svoj sen a snívam svoj život. Takto to aj cítim. Je mi jednoducho dobre. Samozrejme, občas sa vyskytnú aj nepríjemné veci. Ale ja viem, že sa k nim musím postaviť čelom. Problém je potrebné vyriešiť, to je celé. Nenechám si ním narušiť celý deň. Organizujem si svoje dni, týždne, svoj život tak, ako mi vyhovuje. Keď cítim, že som príliš pracovala a som unavená, hľadám spôsob ako zreorganizovať môj denný harmonogram tak, aby som mala viac oddychu. Zamýšľam sa, čo by mi urobilo dobre. Toto je práca na celý život. Len sa v nej človek postupne zdokonaľuje. Skôr zaregistruje signály, že niečo prepálil. Ja som v práci 24 hodín denne. Niekedy odpisujem na e-maily aj o desiatej hodine večer. No zároveň si inokedy doprajem deň len sama pre seba. Dovolím si urobiť to. Teda je to presne tak, ako ja chcem…
Zvyknem hovoriť, že žijem svoj sen a snívam svoj život.
Najčastejšie som sa hrávala na učiteľku a lekárku. S ľuďmi sa rozprávam o ich fyzických chorobách. Moja práca pozostáva z veľkej časti z odbornej, medicínskej časti, ale zároveň som aj učiteľkou. Môj detský sen sa teda splnil. Len takým zvláštnym spôsobom. Človek by to sám nevymyslel, život sám sa takto vyvinul. Život sa sám vyskladá tak, aby bolo najlepšie…
Mali by sme začať svoje životy žiť. Naozaj žiť. Nebyť uväznení ani v minulosti, ani v budúcnosti. Žiť to, čo práve žijeme. Srí Lanka ma toto krásne učí a prirodzene ma uvádza do tohto módu. Trochu nevýhodou je, že sa so mnou v tomto móde trochu horšie dlhodobo plánuje. (Úsmev) To, čo vidím je, že ľudia hrozne živoria. Len tak prežívajú. Nevnímame, čo žijeme. Môj odkaz samej pre seba, ale aj pre iných preto je: Žime. Život je príliš krátky na to, aby sme boli nejakým zachmúreným obalom. Sme príliš ponorení vo svojich problémoch a starostiach.
Nevnímame, čo žijeme. Život je príliš krátky na to, aby sme boli nejakým zachmúreným obalom.
Ja nehovorím, že nie sú. Ale ako som už spomínala, treba ich riešiť. Je to o našom postoji k nim a celkovo ku životu. Ak problém neviem vyriešiť v ten deň, radšej si od neho odstúpim a vrátim sa k nemu o pár dní neskôr. Alebo poprosím o radu niekoho iného. Podľa mňa sú stupne, v rámci ktorých žijeme naše životy. Živorenie, žitie a až keď sa naučíme žiť, začneme si ho užívať. Som presvedčená, že pre to posledné sme sem prišli. A ešte jedna veľmi dôležitá vec. Nebojme sa povedať, že nám je dobre, keď to tak cítime. Tak môžeme zmeniť vibráciu nielen svoju, ale i druhého človeka. Ak je zle niekomu inému, nemusí byť nutne zle aj nám. Vypočujme si, majme súcit, no neznižujme si vibráciu. Keď je zle aj nám, nemáme energiu pomôcť inému. Bohužiaľ, spoločnosť je nastavená tak, že ľudia sa navzájom vťahujú do negativity. Dúfam, že sa to bude pomaly meniť…
Nebojme sa povedať, že nám je dobre, keď to tak cítime.