Ako dieťa som sa pri utieraní prachu v obývačke zvykla stratiť medzi stránkami kníh. Vtedy som ani netušila, aká som, z pohľadu minulosti, privilegovaná…
Ešte koncom 19., či na začiatku 20. storočia bolo čítanie žien nie veľmi žiadúce. Lebo podľa názoru mnohých ich kazilo. Medzi zapálené čitateľky patrila i spisovateľka, osvetová pracovníčka a obhajkyňa ženských práv- Hana Gregorová. Mimochodom, zároveň i manželka J.G. Tajovského.
Ale najskôr na uzrejmenie. Je už teda jasné, že známe osobnosti s menom Hana Gregorová sú/boli dve. Tá súčasná je herečka, tiež matka Ondřeja Brzobohatého. A tú prvú spomínam v perexe tohto článku. Vlastne, možno aj poznáte jej tvár. Od novembra 2024 sa možno pozerá aj na Vás zo steny Apponyiho paláca v Bratislave (súčasť bratislavskej Starej radnice). Teda, ak zrovna pred jej fotografiou nie je umiestnené pódium…
Od jesene 2024 do konca augusta 2025 je totižto v priestoroch paláca inštalovaná výstava s názvom Hana, venovaná práve Hane Gregorovej.
Milujem trhy a jarmoky. Malé stánky plné všakovakých remeselných výrobkov, z ktorých pre mňa najzaujímavejšie sú tie s náušnicami. Miešajúca sa vôňa ručne vyrábaného levanduľového mydla s vôňou klobásy… Je začiatok júna a ja sa jarmočným krokom (jeden krok vpred, dva kroky k vybranému stánku) cieľavedomo presúvam k Apponyimu palácu. Bratislavské Hlavné námestie je okrem vôní plné aj vravy, smiechu, hudby. Jazyku predávajúcich jarmočníkov nerozumiem. Je to totižto týždeň maďarskej kultúry. Hanu na stene paláca kvôli pódiu zrovna nevidno. No ja viem, že tam je…
Hanina strážkyňa
Jarmoky boli pravidelnou súčasťou života aj farbiarskej martinskej rodiny Lilgovcov, do ktorej sa Hana Gregorová v roku 1885 narodila.
Zatvorením ťažkých drevených dverí nechávam ten hlučný uvravený svet za sebou a vstupujem do príjemného chládku. Výstava je inštalovaná na dvoch podlažiach. Na vrchu schodiska sedí staršia dáma. Upravená, s istou dávkou elegancie v sebe. Tento obraz zaujímavo dopĺňajú jej hrubé papuče. No vôbec sa jej nečudujem. Steny paláca sú masívne, preto príjemný chládok sa po dlhšej dobe môže zmeniť na nie veľmi príjemný pocit chladu. Pani ma zaujala natoľko, že som ju poprosila, či by som ju mohla odfotiť. Prekvapená odmietne, vraj nie je upravená. Mrzí ma to. Lebo už som ju videla na fotke k tomuto textu s názvom “Hanina strážkyňa.”
Vyzerala by asi takto nejako. “Fotografiu” mi pomohla vytvoriť umelá inteligencia.
Treba vôbec Hanu “strážiť?” Predpokladám, že podľa mnohých jej súčasníkov/ súčasníčiek áno, lebo “kazí mladé dievčence”. Ale o tom neskôr…A aj jej cestovanie s dospelou dcérou, samé dve ženy, sa mnohým muselo zdať čudné.
Smutný “hasačert”
Ale pekne po poriadku. Neposedné, energické dievčatko doma prezývali “hasačert”. Po smrti otca sa vdova so šiestimi deťmi mala čo obracať. Každý pár rúk bol dobrý, čo bol i dôvod, prečo matka, napriek Haninej veľkej túžbe a odporúčaniam škôldozorcu, po skončení štvrtého ročníka meštianskej školy, nepustila svoju dcéru študovať. Hana tým značne trpela. Veselé dieťa sa vraj postupne zmenilo na zakríknutú a bojazlivú mladú ženu. V každom prípade však odhodlanú. Lebo formálne vzdelanie nahrádzala samoštúdiom.
Tajovskou. Muškáty či fikusy?
Tajovský jej dal posielať slovenský časopis. Povedané jej vlastnými slovami: “Slovenských časopisov nebolo, a keď, nuž nechodili na adresu mladých dievčat.” Hanka si Jozefa Gregora postupne obľúbila “…ako výnimočného mladého muža, ktorý dosiaľ žil iba v jej predstave.” Na jeho ponuku na sobáš odpovedala v liste slovami: “Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duchovnejšie a že ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh vo Vašom domove.” Zrejme netrvalo dlho po svadbe, kým Hana zistila, že jej predstava bola predsa len naivná. Lebo hoci ju Tajovský vo vzdelávaní skutočne podporoval, predsa len bol aj synom svojej doby a chcel mať vedľa seba ženu spĺňajúcu vtedajšiu normu manželky. Ona mala rada palmy, fikusy a iné exotické kvety. On najradšej videl kvitnúce muškáty, ktoré sa pestovali aj v tajovských domoch, aby počas sviatkov zdobili kostolný oltár. Hana I v tejto ich láske ku kvetom vnímala symboliku. Jeho všetka láska patrila slovenskej dedine, ju lákal aj ďaleký svet.
Ich manželstvo sa končilo Tajovského smrťou v roku 1940, trvalo teda tridsaťtri rokov. A boli to často i turbulentné roky. Po sobáši sa na tri roky usadili v rumunskom Nadlaku. Odtiaľ sa presťahovali do Prešova.
Manželia Tajovskí boli v čase tvrdej maďarizácie zapálení pre národnú otázku. Najmä Tajovský kládol veľký dôraz na vzdelávanie pospolitého ľudu. Obaja sa snažili pomáhať, ako vedeli a mohli. Hana chodila po dedinách a predávala/rozdávala slovenské knihy a časopisy. Našťastie ju za túto činnost maďarskí žandári nikdy nezatkli. Neskôr spomínala, že možno aj preto, že vystupovala nebojácne a nie ako niekto, kto robí niečo proti zákonu. Táto drobná práca pre ľud ju však umárala, pretože o knihy nebol záujem. Raz ju dokonca vyhnali z jednej dediny, keď chcela odkúpiť krásnu keramiku pre múzeum. Podozrievali ju, že ju chce na čarovanie…
Pár sa viackrát chystal presťahovať do Prahy. Hana tam chcela zmaturovať a po maturite sa zapísať na štúdium filozofie. Napkon však vždy zostali na Slovensku, lebo Tajovský tam bol potrebný. Napríklad i ako tajomník Slovenskej národnej strany.
Osočená učeniachtivá
Hana si svoje vzdelanie dopĺňala samoštúdiom. Z Prahy povolali učiteľku Máriu Dvořáčkovú, ktorú si manželia Gregorovci veľmi obľúbili. Vysvetľovala Hane zemepis, dejepis, preberali spolu literárnu históriu. Učeniachtivá Hana za ňou často večer pribehla do izby s otázkou a takto debatovali až do svitania.
Hana sa napokon do vysnívanej Prahy aj vybrala, a to práve spolu s Máriou. Mala si tam rozšíriť obzory, spoznať svet. Vo svojom mužovi mala najskôr podporu. Obyvatelia a obyvateľky Martina však na nej nenechali nitku suchú. Osočovali ju, vraj si želá žiť vo veľkom meste kvôli svojim nemravným túžbam. Pravda však bola taká, že Hana sa tam naozaj vzdelávala. Chodila do obrazární, múzeí, na prednášky či do divadla. A hoci Tajovský nepríjemným nepravdám spočiatku odolával, časom toho bolo už aj na neho priveľa. Klebety a odlúčenie od milovanej ženy spôsobili, že sa rozhodol ísť do Prahy pre ňu vo svojom presvedčení, “…, že si patríme a jeden bez druhého ťažko už môžeme byť.” Hana na jeho prehováranie, aby sa vrátila domov reaguje slovami: “Ale ja domáckym tvorom nebudem.” Tajovského odpoveď bola: “Ja viem. Budeš sama sebou.” A tak sa obaja vrátili späť na Slovensko.
„Ale ja domáckym tvorom nebudem.“
O “skazonosnom feminizme”
Deväť rokov po svadbe sa im narodila dcéra Dagmar. V tom čase bol Tajovský narukovaný na bojiskách prvej svetovej vojny. Dieťa bolo chorľavé. Hana sa v Martine necítila dobre. Aj tí, čo Tajovskému pred odchodom na front sľubovali, že ju budú podporovať, sa od nej odvracali. Ešte ako mladá mala povesť, že je dievča nielen chudobné, ale ešte i pokazené knihami. A Martin jej nevedel odpustiť jej zbierku próz Ženy, v ktorej pravdivo vykresľovala vtedajšie postavenie žien. Tajovský jej predpovedal, že si touto zbierkou získa uznanie. Mýlil sa. Dostalo sa jej iba urážok a bojkotu.
Svetozár Hurban Vajanský, pôsobiaci v Národných novinách, si pred ňou odpľul. Podobne, ako pred inou jej súčasníčkou, a to so slovami: “Fuj, baba femina!” Vajanský považoval feminizmus za skazu. Dokonca už len vydávanie ženského časopisu podľa neho ohrozovalo poslanie žien v rodine. Načo nejaký časopis pre ženy? Veď emancipácia je proti prírode.
Na začiatku dvadsiateho storočia na Slovensku to nebol názor ojedinelý, ale dosť častý. Aby napríklad Elena Maróthy Šoltésová mohla čítať, všila si do sukne veľké tajné vrecko na knihu a vo vhodnej chvíli ju vytiahla. Napríklad jednou rukou mútila maslo a v druhej držala pred očami knihu. Pritom Šoltésová pochádzala z rodiny, kde otcom bol vzdelaný muž- spisovateľ. O čo horšie podmienky mali ženy vyrastajúce v rodinách bez vzdelania, keď i dievčatá z rodín inteligencie sa s knihami museli skrývať… Hana Gregorová sa vo svojich Spomienkach nezdráha ilustrovať slovenské pomery nežičlivé voči ženám i na príklade svojej vlastnej rodiny: “ Brat Milan, pracujúci pri remesle, díval sa na sestry ako na parazitov. Dievčatá do domu nikdy nič neprinesú, iba odnesú.” Jej matka tiež zastávala názor: “ Pán Boh ma odmení pri synovi za všetko, čo som si v živote musela vytrpieť.” A aj keď sa Tajovský s Tajovskou niekedy povadili, Hanina matka “chytila” stranu skôr zaťovi ako dcére. Slovami samotnej Hany: “Nezastala sa dcéry, asi z presvedčenia, že žena má predsa ustupovať, byť povoľná, mierna a láskavá…” Napokon, solidarita medzi ženami by mohla byť aj v súčasnosti veľmi diskutovanou témou. Mohla by/mala by… (A je jedno, či jej nedostatok pramení z dôvodu presvedčení, aké by ženy mali byť alebo je dôsledokom konkurencie medzi ženami navzájom.)
Na dôvažok je ešte dôležité poznamenať, že vtedajšie vzdelané ženy neboli žiadne pokrokové feministky. Dokonca sa voči feminizmu ohradzovali a žiadali pre ženy len nejaké vzdelanie a spravodlivosť.
Koncom devätnásteho storočia Šoltésová nežiadala pre ženu výchovu “prehnane vedeckú, akúsi študentskú, ktorá silno zapácha emancipáciou a vyrušuje ženu z jej prirodzenej úlohy.” V ďalších rokoch sa vo svojich názoroch síce posunula, no nikdy nebola feministkou v pravom zmysle slova. Dokonca i o Hane Gregorovej, označovanej ako prvá slovenská feministka, sa jeden český profesor pri stretnutí, zrejme v očakávaní výbojnej rebelky a revolucionárky vyjadril: “ Vidím žensky nežného tvora…” Na Slovensku tej doby však stačilo málo, aby bola žena osočená, ohováraná, aby ňou pohŕdali.
Hane Gregorovej po jednej jej prednáške jedna “starostlivá” matka vmietla do tváre: “Natárali ste toho dosť, pred Vami treba chrániť mladé dievčence.” Praktický dôsledok klebiet o jej “spôsobe života” bol i v tom, že jej spolok Živena vrátil počas vojny rukopis. Odmietli ho uverejniť.
„Nezastala sa dcéry, asi z presvedčenia, že žena má predsa ustupovať, byť povoľná, mierna a láskavá…„
Vyhostené
30. október 1918. Turčiansky Svätý Martin. Budovu Tatra banky obchádzajú štyri ženy. Koná sa v nej dôležité stretnutie Národnej rady, z ktorého vzíde Deklarácia slovenského národa. Oni však, keďže sú ženy, neboli na schôdzku pripustené. Nepomohla ani skutočnosť, že roky sa venovali národnoobrodnej práci… A nielen oni. Ale aj veľa iných žien v rôznych kútoch Slovenska. Nepomohla ani písomná žiadosť Ľudmily Podjavorinskej, aby sa aj ženy mohli schôdzky zúčastniť. Ani následné apely zo strany ďalších žien. Jednou z tých sklamaných krúžiacich okolo budovy banky je Hana Gregorová:
“Tri, štyri obchádzali sme budovu “Tatry” so zapáleným srdcom, a jednako zatrpknutým citom… Cítili sme, že patríme tam a že je nespravodlivé, nepekné, že nesmieme, ale protesty prednášali sme nemo, len v duchu, s bolestivým pocitom, no verejne protestovať neodvážili sme sa ani jedna. Boli sme ženami zotročeného národa a otroctvo nás držalo i v osobnom živote.”
Po vojne
Dva roky po vojne pracovala Hana ako redaktorka v časopise Slovenský východ. Žurnalistická práca so všetkou samostatnosťou a zodpovednosťou, ktorú jej poskytovala, ju veľmi napĺňala. V roku 1919 odišla pracovať na slovenské oddelenie ministerstva školstva a osvety do Prahy.
Tajovský mal po návrate z vojny problém zaradiť sa do bežného života. V roku 1921 sa obaja presťahovali do Bratislavy, kde žili až do Tajovského smrti. Mladé Československo však pre nich bolo vo viacerých ohľadoch i sklamaním:
“Čoskoro sme spoznali, že zhodiť okovy neznamená byť slobodným. Ľud stál zmätený, nepochopený, neschopný orientovať sa v novom nezdravom a škodlivom politikárčení.”
Hana sa počas svojho pôsobenia v Bratislave usilovala o pozdvihnutie slovenskej kultúry. Založila Umeleckú besedu, mala na starosti jej literárny odbor. No sklamanie ju čakalo i na tomto poli jej pôsobenia. Tiež bola činná v rôznych spolkoch, dnes by sme ich snáď nazvali humanitárnymi organizáciami. Bola predsedníčkou spolku Solidarita, na ktorú sa často obracali po vojne hladujúce rodiny. Ju i Tajovského trápila povojnová bieda, ktorú videli okolo seba. Tajovský ako úradník pomáhal nájsť prácu bývalým legionárom. Tešil sa, keď pomohol jednému, no pred dverami ho čakali ďalší živitelia rodín bez práce…
V dome Tajovských v Bratislave, s nábytkom slovenského rázu, bývalo živo. “Nebolo významnejšej návštevy v Bratislave, ktorá by bola bývala obišla tento teplý krb Tajovských.” Pri šálke čaju, kyslého mlieka, tvarožníkoch či kapustníkoch sa v ňom viedli dlhé i hlboké rozhovory na rôzne témy. Prípadne sa uvarili aj domáce klobásy či pilo domáce víno. Pre vzácne návštevy dom poskytoval často i plnú penziu s ubytovaním. Neskôr, keďže Tajovským chýbali financie, slúžil aj podnájomníkom. Jedným z nich bol napríklad i spisovateľ Fraňo Kráľ či Laco Novomeský.
Po Tajovského smrti, v roklu 1940, sa Hana presťahovala za dcérou do Prahy.
Hanina tvorba
Hana Gregorová sa venovala písaniu najmä noviel a krátkych próz (aj cestopisných). Medzi najznámejšie určite patrí už spomínaná zbierka krátkych próz Ženy. Slovenka pri krbe a knihe popisuje osudy výnimočných žien. Na konte má však i romány Vlny duše či Čas nezastavíš. Ďalej sa venovala tvorbe pre deti, napríklad v knihách O Zorke, čo každému svietila alebo Oddané srdiečka. Okrem toho prispievala do slovenských (napr. Dennica, Slovenské smery) či českých časopisov (Ženský obzor, Ženský svet). Hoci napísala spolu dvanásť kníh pre dospelých a štyri pre deti, jej tvorba dlhé roky zostávala v tieni jej manžela. Dokonca i na jej pohrebe sa s ňou lúčili textom, ktorý bol v značnej miere odkazom na Tajovského…
Záverom
Slnko nad Hlavným námestím je už o niečo nižšie. Rozdiel je i v podstatnejšom preskupení návštevníkov a návštevníčok jarmoku od remeselných výrobkov ku stánkom s občerstvením. Opäť počuť ten jazyk, ktorý mojim ušiam, nezvyknutým na jeho melódiu, znie zvláštne a najmä- cudzo. Hana mu musela rozumieť… Za viac ako sto rokov od jej narodenia sa toho dosť zmenilo. Keď som ale čítala jej postrehy o spoločnosti, vnímala, z nich vyplývajúce jej a Tajovského sklamania, až ma niekedy prekvapovala aktuálnosť jej postrehov.
Výstavu Hana Vám teda určite odporúčam. Do konca augusta tohto roka ju ešte stihnete. 🙂 A záverom ešte osobná poznámka. Som vďačná tým ženám, čo sa na začiatku s knihami skrývali, aby sa neskôr predsa len ozvali. Lebo ja sa už skrývať nemusím…
Text inšpirovaný výstavou Hana bol voľne spracovaný podľa knihy Hana Gregorová: Slovenka pri knihe, z ktorej pochádzajú aj všetky citácie.
Hana Gregorová sa vo svojej publicistickej práci venovala i svojim súčasníčkam- slovenským spisovateľkám. O románe „Dve doby“ Boženy Slančíkovej-Timravy sa vyjadrila: „Touto síce malou knižkou nám Timrava dala veľký dar.“ Naša slovenská šperkárka, Petra Toth, zorganizovala zbierku na obnovu rodného domu Timravy. Súčasťou projektu je aj znovuvydanie Timravinej tvorby.