Dnes v druhej časti rozhovoru s bývalou vyšetrovateľkou, v súčasnosti lektorkou mindfulness o: neprospešných presvedčeniach, kŕčovitom držaní sa minulosti, schopnosti nemať plán, či o rozhodnutí prestať sa báť… To všetko na pozadí jej vlastného života. Zuzka Mičuchová.
Zuzka, po dvanástich rokoch si odišla z vyšetrovačky. Predpokladám, že aj Tvoja sociálna bublina s ňou bola prepojená. Okruh Tvojich známych…
Áno. Aj, ale nielen.
Moja otázka je, či si prišla o veľa priateľov či známych vykročením na túto svoju novú cestu.
Prišla som len o tých, ktorí v mojom živote už nemali čo robiť. A úplne rovnako tak ja v ich. To však neznamená, že s niektorými sa naše cesty znovu nemôžu preťať… Jednoducho sme vždy tam, kde byť máme, s tými, s ktorými máme byť. V tom správnom čase.
Ako sa hovorí, …sme sumárom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame.
Jednoducho sme vždy tam, kde byť máme, s tými, s ktorými máme byť. V tom správnom čase.
Zuzka, v našich životoch zvykneme riešiť aj to, “čo si iní pomyslia”. Nad týmto si sa zamýšľala v Tvojom zlomovom období? Alebo Tvoja životná situácia bola tak silná, že si takýto spôsob uvažovania jednoducho prepustila?
Takto je vychovaná asi väčšina z nás. Je to teda nastavenie precízne zasadené, popolievané, pohnojené. Skrátka dobre vypestované. (Úsmev.) A vedie nás k tomu, aby sme vyhovovali druhým ľuďom. Vtedy však nežijeme naše autentické ja. Teraz nehovorím o sebestrednosti. Hovorím o dovolení si cítiť to, čo cítim a akceptovať to bez potreby meniť situáciu slebo seba. Niekedy sa dokonca snažíme nanútiť sami sebe, čo by sme mali cítiť, aby sme tých druhých napríklad nezranili. Aby oni necítili bolesť, my sa ponížime. A ešte si myslíme, že tak je to správne… Nie je správne zraňovať druhých, no ani seba. Nie je v poriadku ani to, keď sa druhí chcú cítiť zranene napriek tomu, že sme ich nezranili.
Niekedy sa dokonca snažíme nanútiť sami sebe, čo by sme mali cítiť, aby sme tých druhých napríklad nezranili.
Ako z toho von?
Všímať si to. Svoje spúšťače. Najčastejšie sme zaplavení neprospešnými emóciami, keď sme unavení. Fyzicky a mentálne vyčerpaní. Negatívne presvedčenia sú veľmi silné, hlboko zakorenené. Aj keď im porozumieme na racionálnej úrovni, naše emocionálne telo je silnejšie. A myseľ vie byť veľmi rýchla. Pohotovo spustí svoju obohratú pesničku, napríkladn: “ Čo si budú o tebe myslieť…” Je to aplikácia hodná odinštalovania. Netvrdím, že keď budeš všímavá, tak sa nejaké sabotujúce presvečenia neobjavia. Rozdiel je však v tom, že si to už aspoň všimneš a budeš sa vedieť o seba postarať. Je to ako taký malý „Dobby“ (Poznámka autorky: Dobby- škriatok z Harryho Pottera.) , ktorý sa v minulosti niečoho bál. Jeho pokusy zase sa trošku „pobáť“ môžeme brať ako skúšku bdelosti. Čím menej mu veríme, tým menej nás navštevuje. Beriem to tak, že tento Dobby si niekde u mňa v pozadí podriemkáva. No a občas ma trochu pošteklí či preberie. To aby som nezaspala. (Úsmev.) Takže je dôležité všímať si svoje telo, ktoré nám ukazuje, kde sa asi nachádzame, vnímať svoje pocity, emócie, uvedomovať si svoje myšlienky. Keď sme bdelí, vedomí, prítomní v tomto momente, máme príležitosť identifikovať svoj zvyčajný postoj. Či sa bránime alebo útočíme. Či sme v prijatí, pokore alebo v odpore. Alebo či nás ovláda túžba, chtíč či hnev. A keď zistíme, že nie sme v prospešnom nastavení, môžeme vedome zvoliť postoj prospešný, vľúdny. Je to cvik, preto kurzy mindfulness trvajú minimálne osem týždňov. Je to naozaj minimálne minimum. (Úsmev.)
Niekedy mávame v živote obdobia, keď to staré nám už nejakým spôsobom nefunguje. No nové sa ešte nezrodilo. A pochopiteľne, bývajú náročné. Z tejto skutočnosti vyplývala moja ďalšia otázka. Dlho Ti trvalo, kým si zistila, že chceš byť lektorkou všímavosti?
Keď som sa rozhodla odísť z vyšetrovačky, vôbec som netušila, čo budem robiť, zamerala som sa predovšetkým na liečenie. (Poznámka autorky: diagnostikovaného onkologického ochorenia.) Vtedy som sa ocitla, teraz už u mojej kamarátky, vtedy pre mňa proste etikoterapeutky, Bei Hlohovskej. Ona mi povedala: “Tvoja choroba môže byť pre Teba buď katastrofickým scenárom, ktorý naplníš do bodky. Alebo veľkou výzvou zmeniť Tvoj život.” No, to druhé sa mi páčilo viac, takže som sa vydala na túto cestu. Páčila sa mi Beina práca, že vytvára harmóniu a pomáha ľuďom. No nevedela som to uchopiť. Ona sa ma pýtala: “Kam Ťa to ťahá?” Pamätám si moju odpoveď: “Neviem, teraz idem zase do ticha, na meditačný retreat. To ticho sa okolo mňa stále “obšmieta”. “ A Bea: “No, tak to je ono.” Myslím, že Bea ma má aj uloženú v telefóne ako Zuzka – ticho 😊 Nechala som sa teda viesť tichom.
A ako si sa dostala vyslovene k mindfulness?
Keď som ochorela, mojou praxou bola meditácia vipassaná (a je aj doposiaľ). O mindfulness som nevedela, že existuje ako ucelený, civilný dvojmesačný program pre verejnosť či firmy. Cesta sa mi ukázala postupne. Keď to mám veľmi zostručniť, program Mindfulness vychádza z buddhistickej meditačnej tradície, ktorou sa kultivuje naša všímavosť. Je to taká veľmi redukovaná aplikácia východnej meditačnej praxe pre západný svet. V Amerike prišiel Jon Kabat-Zinn s programom Mindfulness Based Stress Reduction (MBSR). Je to program zameraný na zníženie hladiny stresu pomocou všímavosti. K dispozícii sú už roky vedecky podložené a overené dáta a tak vieme, aké výrazné benefity nám všímavosť môže priniesť do života. V oblasti zdravia, nášho prežívania. Celkovo nám zvyšuje kvalitu života.
Zuzka, ja sa popravde v mysli ešte stále motám okolo tej mojej otázky. A hoci nie som zástankyňou univerzálnych rád pre život… čo by si Ty zo svojej skúsenosti odporučila pre obdobia, keď staré už nefunguje a nové sa ešte nezrodilo?
Možno si len všimnúť, či sme to staré už ozaj zanechali. Častokrát očakávame zmenu a pritom sa ešte stále mentálne držíme kŕčovito minulosti. Zmena so sebou prináša aj vyplavovanie smútku, bolesti, ale slobodnejší život za to rozhodne stojí. A nové môže byť pokojne to, čo tu už je. A možno to vyzerá práve takto. (Úsmev.) Vôbec to nemusí byť podľa našich predstáv. Pokiaľ očakávame istoty či záruky, tak sme nepochopili Život. Ten je neustála zmena. Ani ja som netušila, kam ma moja cesta povedie. Vzdala som sa presvedčenia o sebe či svojom povolaní. Život mi ukázal, že to so mnou myslí dobre. 😊
Možno si len všimnúť, či sme to staré už ozaj zanechali. Častokrát očakávame zmenu a pritom sa ešte stále mentálne držíme kŕčovito minulosti. Zmena so sebou prináša aj vyplavovanie smútku, bolesti, ale slobodnejší život za to rozhodne stojí.
No dobre. Ale nemala si obavu/strach po dvanástich rokoch v štátnom sektore urobiť ten krok do neznáma?
Keď sa bojíš o život, je ti dosť jedno, čo bude s robotou. 😊 Nikto z nás však nemusí zažívať takéto extrémy. Podľa mňa to je ako s autom. Keď vieš, že sa niekam potrebuješ dostať, sadneš si do auta, naštartuješ, no kým nezaradíš rýchlosť a nepridáš plyn, nepohneš sa z miesta. Sedíš v naštartovanom aute a vôbec si neuvedomuješ, že sa Ti míňa palivo. My sedíme v tom aute a aj vieme, že by sme sa mali pohnúť, no neurobíme to. V tom aute sa bojíme, strachujeme. Vyvolávame z neho iným ľuďom po radu. Sme v ňom akoby uväznení. Pritom stačí iba zaradiť jednotku a pohnúť sa z miesta. Veď niekam sa už len odvezieme. Niekde, kde možno dotankujeme. Áno, možno niekde zablúdime, aby sme sa následne mohli vrátiť na cestu, po ktorej ísť chceme. Možno po ceste stretneme niekoho, koho vezmeme k sebe do auta… a možno nám bude spolu fajn. Možno, po čase, mu bude prekážať klimatizácia v aute, tak z neho vystúpi a my ideme ďalej.
To som teraz hovorila v obraznej rovine. Myslím si, že tento príklad sa podobá tomu, ako žijeme naše životy. Budeme sa báť až dovtedy, kým sa rozhodneme prestať báť. A to bez ohľadu na skutočnosť, či máme prácu alebo nie.
My sedíme v tom aute a aj vieme, že by sme sa mali pohnúť, no neurobíme to. V tom aute sa bojíme, strachujeme. Pritom stačí iba zaradiť jednotku a pohnúť sa z miesta. Veď niekam sa už len odvezieme.
Čiže strachu sa môžem zbaviť tak, že sa mám v prvom rade rozhodnúť, že už sa nechcem báť?
Asi nikto príčetný sa nechce len tak z “plezíru” báť, napriek tomu sa však bojíme. O seba, o deti, o majetky. Tak dobre sme sa naučili báť, že sa nevieme nebáť. No a všímavosť tomuto procesu – odúčať sa neprospešným stavom mysle – veľmi pomáha. Všimnúť si strach, uvedomiť si, či je reálny alebo je len reakciou na masívnu produkciu myšlienok či podvedomých vzorcov… A zrazu, v drvivej väčšine prípadov zistíme, že nám naozaj nič reálne nehrozí. Bála som sa napríklad preto, lebo som si nevšimla myšlienku, ktorá bola spúšťačom mojej emocionálnej reakcie… Práve priestor medzi cítením a reakciou je ten úsek, kedy môže nastať zmena. A samozrejme, aj ešte oveľa skôr, keď sme si vedomí toho, čo sa naozaj deje. Nie vtedy, keď si situáciu interpretujeme a reagujeme na ňu, ale vtedy, keď sme si vedomí aj toho, aké tendencie máme a nepodľahneme im.
Práve priestor medzi cítením a reakciou je ten úsek, kedy môže nastať zmena.
Ako si sa Ty učila nebáť sa?
Špecifikom mojej cesty bolo, že cez chorobu bola moja osobnosť vystavená veľmi silnému otrasu. Ego potrebuje istotu. A tam, kde kolabuje, prichádza prijatie neistoty ako faktu, že to takto prosto je. Všetko čo má začiatok i koniec. Náš život je neustála zmena. A tak som urobila krok do neznáma.. Teraz to vnímam tak, že ten najkrajší spôsob, ako sa Životu odvďačiť za život je, dôverovať mu. Dôverovať, že to má nejaký zmysel. A práve kombinácia dôvery, láskavosti a všímavosti prináša múdrosť, poznanie. Ako mi ešte v rádiu povedal jeden môj dobrý kamarát-filozof, podstata je ukrytá pod nánosom javov. Doslova.
Mohla by si ešte bližšie opísať Tvoje chápanie strachu?
Strachy sú nepríjemné pocity, ktoré sme ako deti zamkli do nejakej pandorinej skrinky. A ony teraz búchajú na dvere, aby sme ich konečne otvorili. Lebo už sme veľkí, dospelí, už sme schopní ich prijať. Posadiť sa s nimi k stolu. Ublížiť nám neprišli. Sú tu len preto, aby sme ich integrovali. A nič, čo integrujeme, nás už neovláda.
O čom viem, už nado mnou nemá takú moc. A práve s týmto nám vie pomôcť všímavosť. Postupnou praxou zisťuješ, že …fíha, tak a teraz som vôbec nezareagovala ako kedysi… Alebo dokonca – som zareagovala úplne perfektne oproti minulosti. Na začiatku stála všímavosť, zvýšená forma uvedomenia. Prípadne stopka a vedomá, prospešná reakcia. A tu treba povedať aj veľké ĎAKUJEM. Lebo som mala aj veľké šťastie. Na skvelých učiteľov či sprievodcov. Ľudí, ktorí sami zažili hraničné situácie a prekukli ilúzie, ktorým ako spoločnosť veríme.
A ony (strachy) teraz búchajú na dvere, aby sme ich konečne otvorili. Lebo už sme veľkí, dospelí, už sme schopní ich prijať. Posadiť sa s nimi k stolu. Ublížiť nám neprišli.
(Zdroj: FB účet meditačného centra Javorie.)
A ako je to teda s tou dôverou?
My sa poisťujeme. Veď – pre istotu. A potom si ešte poistíme to poistenie. Vlastne sa neustále poisťujeme. Nemyslím len v materiálnej rovine. Hovorím celkovo o forme životného nastavenia. No dá sa to aj inak. Je možné sa do života aj uvoľniť. A keď tak urobíme, môžu do našich životov prísť aj možnosti, ktoré by sme sami nevymyseli. Dokonca lepšie. Lebo tá naša výkonná, analytická myseľ je schopná uvažovať len v tej rovine, ktorú pozná. Vychádza z toho, čo už zažila.
Hovorila si, že pred šiestimi rokmi si nemala plán. Máš ho teraz?
Stále nemám plány. Len zámer. Ten vychádza z toho, ako veci cítim. Pre tých, ktorých osloví cesta všímavosti, tým ju pomáham kultivovať. Už aj lekári mi chodia na mindfulness kurzy, čo ma teší. Lebo to znamená, že aj oni sa otvárajú tejto možnosti. Pritom, ako som už spomínala, dlhoročné vedecké štúdie dokazujú pozitívny vplyv mindfulness na zdravie. Všetko má svoj čas. Som rada, že lekári aj učitelia, ktorí sa o všímavosť zaujímajú, dovolia, aby “presakovala” do sveta. Mojím zámerom je priniesť viac pokoja, mieru do našich životov. To je to moje “mejk pis” (Poznámka autorky: z anglického robiť mier). Mier sa však začína vo vnútri každého z nás. Najskôr ho budujem vo vnútri seba, aby som ho vedela priniesť aj do vonkajšieho sveta.
Slovensko je dosť konzervatívne. Nestretávaš sa s obavou niektorých, že by napríklad zradili svoju vieru, keby začali praktizovať všímavosť?
Zažila som aj kňazov, ktorí sú otvorení a hovoria aj o kresťanskej kontemplácii podobnej meditácii vipassaná. Čo viem, v jednom cisterciánskom kláštore na západe Čiech povolili meditačný pobyt vedený v buddhistickej tradícii vipassana. Určite sú kňazi, ktorí chápu významu prítomného okamihu a veľmi pekne o tom písal napríklad aj jezuitský kňaz Anthony de Mello.
A aj tu, ako vo všetkom, môžeme naraziť na nepochopenie či neprijatie niektorých dogmatikov a to robí, podľa mňa, z viery takpovediac klietku. Pričom sám Ježiš hovoril o slobode. Sloboda nie je rigidný a káravý systém…
V kresťanstve je tradícia modlitby srdca. Teda modlitby tichom v tichu. Jej propagátorom je napríklad Daniel Pastirčák z Cirkvy bratskej.
Páči sa mi jeho práca. Ak by som to mala zhrnúť, povedala by som, že má zmysel kultivovať všímavosť bez ohľadu na naše vierovyznanie…
Mám rada to Buddhove – “Neverte všetkému len preto, že to povedal Buddha. Buďte sami sebe svetlom.” Je teda len na nás skúsiť, čo nám funguje a čo nie.
Vyrastala si v kresťanskom prostredí. Ovplyvnená si však aj budhizom. Čo si myslíš o Ježišovi a Budhovi?
Že jeden aj druhý hovorili formou podobenstiev vlastne dosť podobné veci.
Prečo sa podľa Teba bojíme prijať zvonku aj dobré veci, ktoré by nám pritom mohli byť osožné?
Myslím, že Mark Twain je autorom citátu, veľmi zdiaľky ho parafrázujem : “ … Narodili sme sa do zlatej klietky a oni nás ju naučili milovať.” Čomu rozumiem tak, že tento náš svet vidíme tak, ako nás ho naučili vidieť tí pred nami, tí pred nimi atď. A preto máme pocit, že všetko, čo nezapadá do systému našich presvedčení, čo prichádza zvonku, nás ohrozuje.
Niekto vo svojej klietke veľmi komfortne prežije celý svoj život. A to ani netuší, že žije v klietke. Keď ale človek cíti, že ho tlačí život, je čas na zmenu. Keď cítim potrebu roztiahnuť krídla, no nemôžem vzlietnuť… Možno je jednoducho len načase tú klietku otvoriť… Všímavosť je skvelá v tom, že sa nemusíme vzdávať svojej viery, aby sme sa jej mohli venovať.
Keď ale človek cíti, že ho tlačí život, je čas na zmenu. Možno je jednoducho len načase tú klietku otvoriť…
Práve mi ešte k tomuto napadlo, že som bola prekvapená, keď som sa prvýkrát stretla s démonizovaním jogy. Viem, že joga nie je Tvoja parketa. Ale čo si myslíš o tomto?
Tiež som sa s týmto pohľadom stretla viac rokov dozadu vďaka mojim tetám. Jedna išla na lekciu jógy a druhá ju vystríhala, že joga je od diabla. Už vtedy mi to prišlo zvláštne. Na jógu chodím aj preto, že ma učí viac vnímať telo. To, ktoré je tu a teraz. To len naša myseľ si poletuje medzi minulosťou a budúcnosťou. V prítomnosti zotrvať nevie. Cítim to tak, že keď viac vnímam svoje telo, menej počúvam svoju myseľ. V joge sme ponorení v tele a tak sa myseľ upokojí. A ak máš pokojnú myseľ, rýchlejšie si všimneš…čokoľvek.
Zuzka, na záver kladiem vždy dve rovnaké otázky. Prvá z nich je, že čo si myslíš o živote?
Že život je. A je super. Niekto by mohol začať horekovať, že som ochorela. Bol to však darček v prestrojení. Bozk od života/Boha, ktorý ma naučil žiť.
Preto by som ani to, čo všetko som absolvovala, nenazvala utrpením. Utrpením je to vtedy, keď to tak chcem vnímať. Keď upravím moju optiku a pozriem sa, čo som sa vďaka tomu naučila, môžem povedať len ĎAKUJEM.
Niekto by mohol začať horekovať, že som ochorela. Bol to však darček v prestrojení. Bozk od života/Boha, ktorý ma naučil žiť.
Vďaka tej diagnóze si spoznala a začala zažívať vyššiu kvalitu života?
Priviedla ma, podľa mňa k tomu, čo je to najpodstatnejšie.
A to je?
Život sám. Bez toho by som ho nehľadala. Lebo som bola pohodlná, učičíkaná zdanlivými istotami. V našich životoch niekedy zažívame momenty, kedy nás to pekne oplieska zo všetkých strán. Dôležité je, že sa nevzdáme a všimneme si to, čo nepodlieha zmene, čo presahuje naše fyzické telo a rozum.
Moja druhá záverečná otázka je, čo si myslíš o svojom vlastnom živote.
Rozmýšľam, že si asi o svojom živote teraz ani nič nemyslím. Len ho žijem najlepšie, ako viem. A keď sa niekedy aj potknem, tak si láskavo oprášim kolená, utriem slzu a idem ďalej. Nechávam samú seba byť tou, ktorou som. Tým pádom dovoľujem aj druhým byť takými, akí sú.
A keď sa niekedy aj potknem, tak si láskavo oprášim kolená, utriem slzu a idem ďalej. Nechávam samú seba byť tou, ktorou som.
Čiže keď si budeme o sebe menej myslieť, budeme sa mať lepšie?
Ideálne, keď si o sebe budeme myslieť nič. 😊
Ak Vás Zuzkino rozprávanie zaujalo, úvodnú časť rozhovoru s ňou si môžete prečítať presne TU.
Tiež by som Vás chcela povzbudiť prezdieľať s nami Vaše dojmy/postrehy/skúsenosti… v sekcii Komentáre nižšie. 😉