“ To, za čím sa pachtíme, je vlastne tu. Po celý čas. Ten pocit naplnenia, spokojnosti tu už je.“, hovorí Zuzka Mičuchová. Bývalá rádiová moderátorka. Vyštudovaná právnička. EX-vyšetrovateľka. Dnes certifikovaná lektorka mindfulness (všímavosti). Povolania, ktoré zodpovedali/zodpovedajú jednotlivým fázam jej životnej cesty…
Zuzka, začnem trochu inak, ako som pôvodne mala v pláne. Ako prípravu na tento rozhovor som si vypočula jeden podcast s Tebou. Hovorila si v ňom najmä o mindfulness/všímavosti, ktorej sa venuješ. Pri otázke zameranej na Tvoj život si s úsmevom upozornila: “Pozor, myseľ má rada príbehy.” Bude pre Teba teda vôbec v poriadku, ak tento rozhovor zameriame na Tvoj vlastný príbeh?
Vieš čo? Úplne v pohode. Možno aby som to vysvetlila. Áno, my ľudia vo všeobecnosti máme radi príbehy. Len potom máme aj tendenciu sa toho príbehu chytať. Sama to poznám. “Chytila” som sa nejakého príbehu, chcela som niečo z neho napodobniť alebo v ňom snáď nájsť pravidlo pre môj vlastný život. Preto si myslím, že dôležitejšie a viac zodpovedné voči iným, je hovoriť o tom, čo je hodné si všímať…
Naša myseľ žije z príbehov a čím je dramatickejší, tým je to pre ňu zaujímavejšie. Ak by to bol jednoduchý dej typu “dedko sedí na priedomí a pozerá sa okolo seba”, také niečo je pre myseľ veľká nuda. A pritom tam je to celé tajomstvo…
Ale rozumiem a rešpektujem, že rozhovor chceš takto smerovať.
Naša myseľ žije z príbehov a čím je dramatickejší, tým je to pre ňu zaujímavejšie.
Tvoja prezývka “Mejkpísová” je s ohľadom na Tvoju kariéru vyšetrovateľky pochopiteľná. Nadväzuje na populárny britský kriminálny televízny seriál Dempsey a Makepeacová. Mňa by však zaujímalo, ako si sa k nej dostala?
Pretože som bola veľmi húževnatá vyšetrovateľka. Všetko som chcela vyšetriť, tá práca ma nesmierne bavila. Doteraz moje roky na vyšetrovačke vôbec nepovažujem za chybu. Myslím, že som tam vtedy mala svoje miesto. Mala som sa tam stretnúť s ľuďmi, s ktorými som sa stretla. Či už na strane kolegov alebo i na tej druhej strane – páchateľov. Aj od nich som sa veľmi veľa naučila.
Vlastne, keď si tak spomínam, s tou prezývkou prišla pôvodne kamoška. A ujala sa. Keď nám bolo na vyšetrovačke odporúčané, aby sme na sociálnych sieťach nevystupovali pod svojimi civilnými menami, aby naša práca nemala vplyv snáď na naše rodiny, prípadne, aby nás niekto nekontaktoval či sa nesnažil manipulovať, vtedy som ju začala používať aj ja sama.
A používaš ju doteraz, aj ako lektorka všímavosti…
Iba na sociálnych sieťach pre kamarátov. Lebo ma poznali pod touto prezývkou. Akurát, že nadobudla úplne iný význam po tom, čo som sa začala venovať postupne psychosomatike, etikoterapii a mindfulness. “Makepeace”, v preklade “robiť mier” ma zrejme nesprevádza náhodou. Je to skôr asi také moje vnútorné vedenie…
Ako dlho si pracovala ako vyšetrovateľka?
Dvanásť rokov aj s materskou.
To je už celkom dlhá doba. Predtým si bola aj rádiovou moderátorkou, však? Len taká poznámka na okraj – toto povolanie sa určite veľmi hodilo k Tvojmu príjemnému hlasu… 🙂
Ďakujem. Áno, v rádiu som robila od mojich šestnástich. Začínala som ešte na gymnáziu v Partizánskom. Keď som neskôr prišla do Bratislavy študovať právo, ocitla som sa v rádiu OKEY. Mala som tú prácu veľmi rada.
“Prerod” z moderátorky na vyšetrovateľku bol pre Teba náročný?
Ono to vlastne bola aj prirodzená životná etapa. Lebo keď človek skončí vysokú školu, život sa mení každému… K zmene z moderátorky na vyšetrovateľku nemuselo dôjsť. Ja som však mala pocit, že by malo. Boli tam aj ďalšie okolnosti. Rádiá sa začali formátovať po vzore rádia Express. Sloboda, živelnosť sa vytrácala. Mne sa zdalo, že tým sa vytrácala aj radosť. Vysielanie bolo viac štruktúrované. Tiež sa menil majiteľ, čo malo vplyv na zmenu atmosféry v rádiu. Ďalej som mala pocit, že by som mala niečo robiť s mojím životom. Niekam sa posunúť… Do tohto premýšľania som stretla moju kamošku z “výšky”. Ona už na vyšetrovačke robila a pochvaľovala si. Tak som si povedala, že aj ja to vyskúšam. Nebol to ale plán. Plán bol skôr asi ísť do advokácie, možno na prokuratúru.
Moji spolužiaci, spolužiačky už aj počas výšky robili v advokátskych kanceláriách. A ja som bola “uletená” kdesi v rádiu. Vnímala som to tak, že potrebujem získať nejaké solídne základy.
A aké bolo to prenastavenie sa zo zamestnankyne rádia na zamestnankyňu v rámci polície?
No, bol to veľký šok… Rádio bolo nespútaným mediálnym svetom, plným veselosti a zábavy. A hlavne, bol to súkromný sektor, kde aj ohodnotenie bolo úplne iné. Zrazu som sa ocitla v systémovom nastavení s tabuľkovým platom. A s veľa obmedzeniami. Ale povedala som si, že moja nátura sa teraz zrejme potrebuje trošku upokojiť, dostať sa do nejakého rámca.
Je ale pravda, že celý čas, čo som robila na vyšetrovačke som si uvedomovala, že moja slobodná duša potrebuje niečo iné…
Zuzka, mne sa zdá byť zaujímavé aj to, že si išla študovať právo. Vzhľadom na Tvoje zamestnanie moderátorky by som nebola prekvapená skôr z rozhodnutia ísť študovať marketingovú komunikáciu alebo marketing ako taký…
Vieš, ako som sa dostala k právu? Ja som chcela ísť na psychológiu. No vtedy tá psychológia nebola pre mňa atraktívna ako zamestnanie. Právo sa zdalo byť aj väčšou istotou. A možno to bola tak trochu aj otázka statusu. Okrem toho, dejepis, ktorý je súčasťou prijímacích skúšok na právo, ma bavil. Uvažovala som, že chcem pomáhať ľuďom. Hovorila som si, že je to vlastne aj jedno, či cez psychológiu alebo právo. Teraz, pri pohľade späť si hovorím, že tá psychológia by sa mi dnes hodila viac. Paradoxne sa jej totižto dnes venujem. Niekto možno dospeje v osemnástich, ja v štyridsiatke. (Poznámka autorky: V čase publikovania tohto rozhovoru má už Zuzka je podanú prihlášku na psychológiu 😊. Lebo veď…nikdy nie je neskoro.)
Dá sa vôbec povedať, kým Ťa viac bavilo byť? Moderátorkou alebo vyšetrovateľkou?
Asi sa to nedá povedať, pretože sú to diametrálne odlišné prostredia. A nech som kdekoľvek, snažím sa tam robiť najlepšie, ako viem. A to asi všetci. Snažím sa v tom prostredí, z tej práce dostať pre seba čo najviac, realizovať sa. Preto ani neviem povedať, čo ma bavilo viac. Každé životné obdobie ma bavilo maximálne, ako mohlo…v tom čase, v ktorom to bolo aktuálne.
A nech som kdekoľvek, snažím sa tam robiť najlepšie, ako viem.
Zuzka, ktoré kvality si si osvojila ako moderátorka, a ktoré ako vyšetrovateľka?
Ako moderátorka som sa asi naučila krajšie vyjadrovať. (Úsmev.) Najmä v rádiu OKEY bol na vyjadrovanie a autenticitu kladený dôraz. Dôležitý je aj fakt, že som vyrastala pod moderátorskými esami Julom Viršíkom či Evitou. Čiže som sa mala od koho učiť. Celé to prostredie rádia bolo už v tej dobe veľmi profesionálne.
A akú ďalšiu kvalitu som tam pre seba získala? Ohromnú slobodu. Z tohto pohľadu bol pre mňa môj neskorší príchod na vyšetrovačku naozaj šokovou terapiou. Na strane druhej však vyšetrovačka poskytovala istoty. Aj zákony samé o sebe sú v podstate istou formou istoty. Môžeš sa oprieť o pravidlá. Zistila som, že pre mňa nie sú vhodné – ani príliš veľká miera slobody, ani príliš zväzujúce pravidlá.
Teda zlatá stredná cesta. To je to, čo momentálne žiješ?
Myslím, že cesta, po ktorej som sa po vyšetrovačke vybrala, je tým stredom, ktorý som asi v živote hľadala a aj potrebovala. Pre mňa nebolo stredom ani rádio, ani vyšetrovačka. Možno v tom čase, keď som danú životnú etapu žila, vtedy áno. Lebo v tom konkrétnom čase som “väčšieho stredu” nebola schopná. Teda som sa k nemu prepracovala postupne.
Ja ešte uvažujem nad tou vyšetrovačkou. Pri rádiu si spomínala slobodu. S vyšetrovačkou sa nespájal akoby opak? Disciplína?
Keby ma teraz počuli moji bývalí kolegovia a kolegyne, tak by sa možno smiali. Ale áno, s touto prácou bola určite spojená aj disciplína. Hoci, mne po celý čas, čo som robila na vyšetrovačke, veľmi prekážalo, keď som sa mala navliecť do uniformy a to aj len na strelecké previerky, ktoré boli raz do roka. Jednoducho mi to robilo problém. Vôbec som sa v nej necítila komfortne. Čiže pre mňa bolo veľkou úľavou, keď som zistila, že na vyšetrovačke ako vyšetrovateľka môžem chodiť v civilnom oblečení.
Zrejme aj tento pocit bol už indikátorom, že ja nie som “uniformný” človek. Spôsobovalo mi to isté vnútorné napätie. Tiež som negatívne vnímala, keď realita bola iná ako podľa oficiálnych procesov mala byť. Akoby sme klamali sami seba.
Ako spoločnosť sme sa dohodli na určitých pravidlách hry. Definovali sme si veci, ktoré nie sú správne a pred ktorými sa snažíme ochrániť. Mňa však postupne, a čím ďalej, tým viac, začala zaujímať motivácia. Začala som sa na páchateľov pozerať ako na všetky ostatné komplexné ľudské bytosti. Samozrejme, stále boli pre mňa tými, ktorí porušili pravidlá, niečo vyviedli. No postupne ma čoraz viac zaujímal aj ich príbeh, ktorý bol za tým ich prehreškom.
Tak vznikal ďalší vnútorný rozpor. Na jednej strane pravidlá a normy. V páchateľovi som vnímala aj človeka.
Predpokladám, že na vyšetrovačke si sa stretávala s kadekým. Nemala si niekedy obavu napríklad o seba ako osobu alebo o svoju rodinu?
Nie, takto vyhrotená situácia nikdy nebola. Samozrejme, dostali sa nám na stôl aj spisy, ktoré by mohli zaujímať viacerých… Vtedy človek možno bol trochu viac paranoidný a podozrieval osoby, ktoré sa mu mihli v kancelárii. A je asi prirodzené, že človeka zneisťuje, keď sa stretáva s nepríjemnými vecami. No ak sa pýtaš na obavu vyšetrovateľov a vyšetrovateliek z telky- o ich vlastný život, tak túto som nemala.
Nepýtala som sa náhodne, ani kvôli televíznym seriálom. Ale poznala som jedného pána, vyšetrovateľa, ktorý bol dosť prísny na dcéry, lebo si bol vedomý všetkého toho zlého, čo sa im môže stať. Lebo to videl v práci.
Verím tomu. Ja som sa nikdy v živote toľko nebála, ako keď som robila na vyšetrovačke. V čase môjho pôsobenia v rádiu som si veľa vecí neuvedomovala. Bola to možno až taká ľahkovážnosť.
Kedy si začala vnímať, že Tvoja rola vyšetrovateľky sa už naplnila?
Keď som sa po materskej mala vrátiť. Aj vtedy som vlastne chcela ísť študovať psychológiu. No vravela som si, že už som “stará”. (Úsmev.) To som mala len tridsaťštyri rokov. A tak som sa pohodlne vrátila na vyšetrovačku a myšlienku na ďalšie štúdium som hneď zavrhla. Zase u mňa zvíťazili istoty. Hovorila som si: “Bude predsa dobré, keď budem mať stabilnú prácu. Veď deti ešte chodia do školy, do škôlky. V práci skončím o štvrtej a budem sa im môcť venovať. “ Tak trochu som sa teda do návratu nanútila. Pamätám si, že si to všimla aj moja kolegyňa. Spýtala sa ma vtedy: “Necítiš sa tu dobre, však?” Mysleli sme si, že je to vo vonkajších faktoroch. Bola to taká nepríjemná kancelária, tak som ju vymaľovala. Kolegyňa mi ju pomáhala čistiť. Vonkajšie faktrory som, pokiaľ to bolo možné, pozmenila. No tá pachuť vtedy ešte neistého vnútorného presvedčenia, že už by som tam nemala byť, vo mne bola stále. Hoci, aj vtedy som mala ešte tú prácu rada. Brala som ju ako moju osobnú misiu. Pamätám si, ako som kolegom povedala, že tam nezostanem. Oni to pochopili tak, že si chcem rozbehnúť kariéru a mierim vyššie, napríklad na NAKU.
(Zdroj: Fotoarchív ZM)
Teba to ale už ťahalo inde…
Presne. Už vtedy som sa začala venovať psychosomatike. Čiže to bolo asi to, čo ma už ťahalo. Život som začínala vnímať trochu inak. K psychosomatike som sa dostala kvôli tomu, že sa objavilo podozrenie na celiakiu u môjho syna Filipa.
To bol Tvoj prvý budíček?
Áno. No istý posun u mňa nastal už keď sa mi narodila dcéra Mia. Bola som veľmi nepokojná. Zamýšľala som sa, či som takou mamou, akou som vždy chcela byť. To bolo obdobie, kedy som začala “koketovať” s meditáciou. Teda cca 14 rokov dozadu.
Aké to pre Teba bolo?
Môj brat sa meditáciám venuje už roky. Vzal ma na jedno meditačné stretnutie. Zdalo sa mi, že mi meditácia nejde, že to neviem. No keďže som húževnatá, skúšala som. Jednoducho som sa začala otvárať aj iným možnostiam. Začala som pozerať a čítať tématicky iné materiály ako dovtedy.
Takto som si postupne mapovala slovensko-českú psychosomatickú scénu, rovnako tak meditačnú. Netušila som, že to bude príprava na to, čo ma čakalo s FIlipom. A keď mu vyšli zlé krvné testy, začala som sa zamýšľať, či mu neposúvam niečo ja – ako mama. Snažila som sa prísť na to, čo by za tým mohlo byť.
Prišla si na niečo?
Uvedomila som si, koľko je vo mne bolesti, vnútorného napätia či smútku. A neodpustenia. A tak som si začala odpúšťať. A Filipovi sa celiakia napokon nepotvrdila.
Zuzka, ešte jedna vec by ma zaujímala. Ale pokojne povedz, ak sa o tom nemáš chuť baviť. Ty si mala tiež zdravotné problémy, však? Onkologické ochorenie. Bol to Tvoj vlastný, podstatný budíček?
To nebol budíček. To bola vlastne až facka. Dokonca som povedala životu: “Dobre, odchádzam. Ďakujem.” Zložila som všetky moje zbrane. Doslova. Lebo som zložila aj moju služobnú zbraň. Tiež služobný preukaz, výhody štátneho zamestnanca. A rozhodla som sa odísť.
Kedy to bolo?
Počas korony.
Ó, teda “najlepšie” možné načasovanie…
Presne. Ešte aj deti zostali doma. Nevedelo sa, čo bude…
Ako reagovali Tvoji kolegovia/kolegyne?
Ja som mala vynikajúce vedenie. Naozaj perfektných šéfov. Hovorili mi: “Ochorela si, tak sa choď liečiť a potom sa vrátiš. Nerob rozhodnutie teraz.” Lenže ja som už bola vnútorne rozhodnutá.
Rozhodnutie padlo…
Áno. Rozhodnutie, ktoré neurobila moja hlava. Bolo to silné vnútorné presvedčenie, že potrebujem odísť.
Zuzka, na začiatku rozhovoru sme spomínali mindfulness, ktorému sa venuješ i v rámci Mindfulness MBSR Slovensko. Zdá sa mi, že teraz nastal čas, aby sme sa pri ňom pristavili. Keby si mala iba veľmi v stručnosti povedať, čo to je…čo by si povedala?
Midnfulness/všímavosť je za mňa to najdôležitejšie, čo človek môže v sebe objaviť. Napriek tomu, že ju má po celý čas k dispozícii. Odkedy sa narodí. Je to taká zvýšená forma sebauvedomenia. Keď si človek všíma a vníma… Je to také navodenie jasnosti vo svojom vnútri, že pomerne dobre potom rozpoznávame, kedy nie sme bdelí, vedomí, aké sú naše motivácie, túžby či odpory…
Si si v konkrétnej chvíli viac vedomá samej seba i života okolo?
Áno. Je to zároveň i uvedomenie si, že to, za čím sa pachtíme, je vlastne tu. Po celý čas. Ten pocit naplnenia, spokojnosti tu už je. A je možné si ho všimnúť.
Je to zároveň i uvedomenie si, že to, za čím sa pachtíme, je vlastne tu. Po celý čas. Ten pocit naplnenia, spokojnosti tu už je. A je možné si ho všimnúť.
Pomáhal Ti mindfulness počas liečby? Ak áno, ako?
Úplne najvýraznejšie. (Úsmev.) Doteraz považujem za veľký dar, že som mohla “pričuchnúť” k mindfulness. Ak by som sa mala vrátiť k tým meditáciam, ktoré som už spomínala. Ja som bola vlastne taká neukáznená meditujúca. Jednoducho som mala pocit, že sa mám meditáciou niekam dostať, že sa mám nejak cítiť, niečo zažiť… že sa mám kúpať v blaženosti.
Môj brat sa venoval meditácii satipatthána-vipassanábhávaná. Neviem, či ju poznáš. Je to stará budhistická meditačná technika. Keď som v roku 2019 ochorela, išla som s ním na môj prvý pobyt do ticha. Desať dní držať jazyk za zubami a meditovať. Ja, z môjho kedysi veselého rádiového a ukecaného nastavenia…(Úsmev.)
Aké to pre Teba bolo?
Bolo to pre mňa namáhavé, náročné. Brat mi síce vopred čo-to vysvetlil. No mal nás na starosti jeden mních, ktorý keď videl, že sa zišla skupinka prevažne pokročilejších meditujúcich, skonštatoval, že tí menej skúsení sa jednoducho “povezú”. A bolo. Teda zaznel gong a na 10 dní sa rozhostilo ušľachtilé mlčanie… (Smiech.)
Ako to prebiehalo?
Tak, že som sa takmer bez inštrukcií, na desať dní, ocitla zatvorená v meditačnom centre. Mala som byť ticho a meditovať. Zvádzala som tam asi môj najväčší vnútorný zápas. So sebou. Medzi mnou a životom. Veľa vecí som si počas toho ticha uvedomila. Pochopila som, že takýto pobyt v tichu je vlastne pozvánkou. Pozvánkou začať žiť oveľa lepšie a kvalitnejšie.
Aké ďalšie uvedomenia si získala?
Že v každom momente dostaneme to, čo potrebujeme. Som postavená pred nejaká životnú situáciu? Teda mám aj na to, aby som ju zvládla. Netvrdím, že moja myseľ vie ako. Ale je tu taká dôvera v Život, že viem, že mám kapacitu na jej zvládnutie.
Niekomu pomáha modlitba, inému meditácia v tichu. Je vlastne jedno, čo človek robí. Ak mu to prináša pokoj a je z neho lepší človek, tak to je to – “jeho”. A ani to nemusí byť nič iné. Žiadne nadprirodzené stavy, po ktorých povedzme aj mnohí túžia… Za mňa úplne postačuje stav pokory, ktorý prináša istú duchovnú citlivosť.
Som postavená pred nejaká životnú situáciu? Teda mám aj na to, aby som ju zvládla.
Takže žiadnu “duchovnú extázu” si nezažila? (Úsmev.)
Zažila som rôzne stavy, lebo to meditačná prax jednoducho prináša. Je to vlastne veľké požehnanie ocitnúť sa na ceste, ktorá vedie ku slobode. Zažiť stavy, ktoré nie sú podmienené našou konvenčnou realitou.
Keď si hovorila o tej dôvere a pokore. Že je to jednoduché a zároveň nie jednoduché. Lebo musím veriť, že zvládnem veci, ktoré mi prídu do cesty…
Áno. Dôvera sa buduje postupne. Na začiatku je malá. Ale môžeme sa jej učiť každým ďalším krokom. Mne sa na mojej ceste prihodilo veľa zaujímavých vecí. Napríklad raz som mala veľmi silný vnútorný zápas. Vyslovene som mala pocit, že musím z domu niekam odísť. Cítila som veľký strach, ktorý však z ničoho reálneho nepramenil. Zdalo sa mi, akoby ma „bolel celý svet“. Zrazu som pochopila, ako sa asi cítia ľudia, ktorí chcú zomrieť. Intenzívna a neznesiteľná bolesť. Ja som však bola v stave, že som tak veľmi chcela žiť… A tak som sa rozhodla ísť do kostola po útechu. A hádaj čo?
Dôvera sa buduje postupne. Na začiatku je malá. Ale môžeme sa jej učiť každým ďalším krokom.
(Nevedomky krútim hlavou, že neviem.)
Kostol bol zatvorený. V Biblii je taký ten verš, ktorý hovorí, že klopte a bude vám otvorené. No vtedy tam nikto nebol. Na stene bolo asi dvadsať zvončekov pod sebou. Tak som postupne na všetky zazvonila. Nikto mi neprišiel otvoriť. Bola som sklamaná. A zrazu, spoza rohu, sa vynoril bezdomovec. Úplne ušmudlaný. No pozrel sa na mňa a v tých jeho očiach bol Život, šatách človeka bez domova. A pozeral na mňa tými svojimi silnými, láskavými očami. Nikdy na ten pohľad nezabudnem… Sadol si na schody, ja vedľa neho. Takto sme tam sedeli spolu za bieleho dňa. Vyzeral šťastne a spokojne. Spýtala som sa ho, ako to robí. Povedal mi a tú vetu si budem navždy pamätať: “Aj Ty budeš. Vieš, ja nič nemám a ani nič nechcem.”
Myslíš, že to môže byť tým, že ľudia, ktorí nemajú čo stratiť, sú slobodnejší?
Myslím, že v tej chvíli sa tam objavilo to, čo som mala vidieť a počuť. Čo ma malo podporiť v mojom úsilí hľadať. Ja som sa chcela s niekým rozprávať. A prišiel on. Spýtal sa ma, prečo som taká smutná. Povedala som mu: “Som chorá. Mám veľký strach.” A on mi na to povedal: “Ale moja, dobre vieš, že dobre bude. To som Ti prišiel povedať.”
“Ale moja, dobre vieš, že dobre bude. To som Ti prišiel povedať.”
Toto je jeden z príbehov, ktoré som zažila na začiatku mojej choroby. A zažila som ich práve preto, lebo som bola všímavá. Áno, samozrejme, bezdomovca si nešlo nevšimnúť. No dala som tomu stretnutiu šancu. Dostala som šancu, šancu byť obohatená.
O tom je všímavosť. Dovolím momentu vyniknúť takému, aký je. Bez hodnotenia typu: “Čo mi už len tento tu môže povedať!” Každý človek má v sebe potenciál nám niečo dať. Obohatiť nás. A na nás záleží, či mu a tej situácii dáme šancu.
Každý človek má v sebe potenciál nám niečo dať. Obohatiť nás. A na nás záleží, či mu a tej situácii dáme šancu.
Lebo Ty si sa s ním na tie schody nemusela posadiť. Mohla si sa otočiť, sklamaná a nahnevaná, že Tebe neotvorili…
Presne.
Ak s Vami Zuzkin príbeh alebo niektoré z jej vyjadrení rezonovali, prípadne máte obdobnú životnú skúsenosť, ste tiež pozvané/pozvaní ku zdieľaniu v komentároch. Lebo veď…každý človek nás môže obohatiť. (A my so Zuzkou sme si nateraz to svoje „odrobili“… :-))